Vinhor Doľany

Bratia Peter a Pavol Horváthovci založili v Doľanoch nové vinárstvo. Hoci ich vinárski priatelia ich k tomu nabádali už dávnejšie, oni si s pokorou počkali na ten správny čas, ktorý prišiel pred dvoma rokmi.

Základy vinárstva položil otec Anton ešte pred niekoľkými desiatkami rokov. Ako čerstvý absolvent vinárskej školy v Modre sa v tomto vinárskom meste zamestnal na družstve ako skupinár. Družstvo obhospodarovalo aj doľanský chotár a práve vinice z tejto obce mal na starosti. Po rozdelení podniku tu ostal pracovať ako agronóm. O pár rokov prišla zmena režimu a z družstva vystúpil. Vinohrady, ktoré dokonale poznal, si od družstva zobral do prenájmu. Vyše päťdesiat hektárov, ktoré obhospodaruje, sa postupne snaží skupovať. Ku dnešnému dňu sa mu podarilo získať viac ako pätinu.

Základ bol v rodine
Keďže sa bratia Horváthovci narodili do vinohradnícko-vinárskej rodiny, práce vo vinohrade či v pivnici považovali za samozrejmosť. Nezamýšľali sa nad tým, prečo treba ísť čistiť kmienky, vylamovať letorasty či škrabať príkmenné pásy. Urobiť to bolo treba a hotovo. Tieto práce brali ako súčasť života, preto rozhodovanie, na ktorú strednú školu ísť, bolo jednoduché. Vinárska škola v Modre bola jasnou voľbou. Po jej skončení sa ich študentské cesty rozišli, aby sa o niekoľko rokov opäť spojili. V dobe, keď sa Pavol rozhodoval o ďalšom štúdiu, situácia v poľnohospodárstve bola veľmi nejasná. Kvôli ďalšiemu rozhľadu si preto vybral Materiálovo-technologickú fakultu v Trnave patriacu pod Slovenskú technickú univerzitu. S jeho vedomosťami a skúsenosťami sa totiž k vinárstvu mohol kedykoľvek vrátiť. Univerzitu úspešne zvládol, aj sa zamestnal, no vôňa kvitnúceho viniča a nádherný pohľad z doľanských terás ho lákala viac ako kancelárska práca.
Peter už počas stredoškolského štúdia zistil, že jeho srdce patrí vinohradom. Na rok zamieril za veľkú mláku do Ameriky, kde zbieral skúsenosti od miestnych vinárov. Na SPU v Nitre si zvolil odbor zameraný na vinohradníctvo a vinárstvo, no v treťom ročníku sa rozhodol, že miesto na prednáškach a cvičeniach bude radšej „gate drať“ v traktore vo vinici. A tak denné štúdium vymenil za externé. A to bol asi zlomový moment. Bratia chceli už vtedy začať s výrobou vína pod vlastnou značkou, no otcove rozhodnutie o dokončení štúdia bolo nekompromisné. Tak aj bolo. Po promóciách dali hlavy dohromady a za otcom prišli s jasnou predstavou o novom vinárstve, ako by malo začať a kam by malo smerovať. Otec synom nebránil a pomohol im vo všetkom, čo vedel.

Začiatok ako zo sna
Po nekonečných papierovačkách potrebných na sprevádzkovanie vinárstva uzreli pred rokom svetlo sveta ich prvé vína. Radosť bola o to väčšia, že ich mohli dorobiť z panenskej úrody ich nového vinohradu. Pôvodný zámer bol predávať vína najmä doma z pivnice. Ako novovzniknuté vinárstvo sa prihlásili na Otvorené pivnice organizované MVC, na ktorých prvýkrát predávali svoje víno. U návštevníkov malo obrovský ohlas. Mnohí z nich sa pýtali, kde si môžu ich vína kúpiť. Videli sklamanie, keď im povedali, že iba u nich vo vinárstve. Vtedy si Peter s Pavlom uvedomili, že by bolo lepšie osloviť aspoň okolité vínotéky. Už v prvej si zo šiestich ponúkaných vín vybrali päť a vyčlenili im samostatnú poličku. Z ďalších desiatich začalo odoberať ich vína až sedem vínoték. Už po pár mesiacoch tak videli, že ďalší rok bude treba výrazne zvýšiť produkciu. Vtedy sa utvrdili, že energia a cit, ktoré vložili do svojich vín, neboli márne.
Ľudia veľmi dobe reagovali na odrodovú skladbu. Okrem rulandov, rizlingov, tramínu či iršaiu, ktorým sa pod Malými Karpatmi dobre darí, zaujala nečakane maďarská odroda Cserszegi fűszeres. Tú Horváthovci pôvodne neplánovali vysadiť, no osud trochu zamiešal karty. Pri plánovaní výsadby najmladšej vinice trochu zradili počty a po vymeraní parcely ostala voľná vyše tridsať árová parcela. Konať bolo treba okamžite a pán Gašpar, ktorý im dodal výsadbový materiál im poradil, že práve tento kríženec Iršaiu Oliver a Tramínu červeného by sa na túto parcelu mohol veľmi dobre hodiť. Vtedy im neostávalo nič iné, iba veriť, a s odstupom času tento krok určite neľutujú. „Podľa našich informácií je to jediná ucelená parcela tejto odrody v celej Malokarpatskej oblasti. Z nášho chotára dáva krásne vína, ktoré zaujmú hlavne intenzívnou aromatikou, sviežimi a šťavnatými kyselinami. Je to skutočne raritné víno, preto sa snažíme, aby bolo každý rok v kvalite, ktorá našich zákazníkov nesklame,“ vysvetľuje Pavol Horváth.

Ich logo má hlbší zmysel
Nápad, ako by malo vyzerať logo, sa rodil niekoľko rokov. Vychádza z vinohradníckej tradície, ktorá má v Doľanoch veľmi hlboké korene. Hlavný motív tvorí kaplnka zasvätená patrónovi vinohradníkov svätému Urbanovi, ktorá sa nachádza hneď vedľa ich vinohradu. Pre celú rodinu má toto miesto hlbší význam, pretože práve táto parcela bola prvá, ktorú sa im podarilo získať do súkromného vlastníctva. Hneď vedľa kaplnky je aj stará, vyše päťdesiatročná hruška, ktorá na logu tiež nesmie chýbať. Zvislé názvy všetkých vinohradníckych honov na etikete veľmi vkusne odpovedajú na častú otázku, či robia víno z vlastného, alebo aj kupovaného hrozna. „Možnosť usmerňovať úrodu, od rezu až po zber, nám dáva nenahraditeľnú príležitosť rozhodnúť sa, preto naše vína budú vždy iba z našich vinohradov,“ dodáva Peter Horváth.

Vinohrady sú ich radosťou aj starosťou
Vinohrady sa v Doľanoch postupne tiahnu od rovín až po lesy na vrcholkoch svahov Malých Karpát. Pohromu z minulého režimu, ako niektorí vinohradníci nazývajú dvojriadkové terasy, tu nájdeme tiež. Napriek tomu, že sú veľmi neefektívne, Horváthovci sa o ne príkladne starajú. Dokonca ich pravidelne omladzujú. Pri našej návšteve síce vinohrad driemal zimným spánkom a zo zelených alejí ostali len holé prúty, pohľad na scenériu z vrchných terás bol ale nádherný. Všade navôkol obrobené vinohrady vytvárali pocit, akoby sme ani neboli na Slovensku. Anton Horváth s patričnou hrdosťou dodal: „Skoro všetky tieto vinohrady som vysadil osobne. Aj keď väčšinu z nich máme iba v prenájme, pristupujem k nim ako k vlastným. Tá námaha za ten pohľad stojí. V celom našom chotári máme neobrobené iba dve dvojriadkové parcely, čo nás veľmi hnevá, ale majiteľ ich nechce predať ani dať do prenájmu a sám ich nevládze obrábať. Škoda, ale aj bez nich patrí doľanský chotár medzi vzácny jav pod Malými Karpatmi.“
Keďže z hornej strany susedia vinohrady s lesom, aj tu majú veľký problém so zverou, najmä jeleňmi a danielmi, ktoré šarapatia po celý rok. Na jar obžierajú mladé letorasty a vinič potom nemá dostatok listovej plochy. Kry na horných terasách preto postupne rokmi vymierajú. Ak už nejaký letorast prežije, dorazia ho na jeseň, keď dozrieva hrozno. Smutná a krutá daň za najlepšiu expozíciu. Časť z nich si Horváthovci síce ochránili elektrickou oplôtkou, no divá zver je niekedy šikovnejšia a dokáže prekonať aj túto prekážku.

Ku každej parcele individuálne
Pretože ich vinice nemajú rovnaký typ vedenia a majú aj rôzne pôdne zloženie, ku každej pristupujú inak. Na niektorých parcelách musia mať kvôli erózii zatrávnené všetky medziradia, na iných je kultivovaný každý druhý rad a tam, kde im to pôdne podmienky dovoľujú, kultivujú každé medziradie. Preto v rámci integrovanej produkcie nečerpajú žiadne dotácie. Zo systému si berú len to, čo ich vinohradom prospeje. Potreby konkrétnych viníc sú pre nich totiž dôležitejšie ako peniaze a finančnú stratu si kompenzujú radšej predajom veľmi kvalitného hrozna.
Ani chemickú ochranu nerobia podľa tabuliek či moderných meteostaníc. Ich najdôležitejším signalizátorom sú otcove životné skúsenosti. Ten v prvom rade sleduje prírodu, ktorá mu naznačí, kedy treba striekať a štartovať všetky traktory, aby vinohrady boli ošetrené čo najskôr. Takýto spôsob ochrany si však môže dovoliť iba človek, ktorý je tu každý deň bez ohľadu na to, či je sviatok alebo víkend.
Vinohrady predstavujú pre Horváthovcov skutočne veľmi dôležitú súčasť života. Popri ťažkej práci ich majú radi a vzdávajú im patričnú úctu. Vedia, že tu sa rodí základ každého dobrého vína, vrátane toho ich, ktoré dozrieva iba v Doľanskom chotári.