Vinársky dom Petra Podolu

Možno aj vy patríte k tým, ktorí vo víne hľadajú celkom iné hodnoty ako pred niekoľkými desaťročiami. Trh sa nám snaží vyhovieť a vína, ktoré ho dnes plnia kráčajú v ústrety našim predstavám o tom, aké by mali byť.

Aby však bolo možné sprostredkovať vnemy a zážitky, učíme sa hovoriť celkom novým jazykom plným slov, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné so spracovaním hroznových bobúľ. Tieto vety sú plné vyjadrení o sladkých medovo-broskyňových tónoch rýnskeho rizlingu, aromatických vínach s buketom lúčnych kvetín, medovky či ruží, robustnom tele červeného tramínu, prítomnosti chleboviny a medu s orechmi, dlhej čistej dochuti po tropickom ovocí, chvostíku s mandľami, či víne ohnivom, temperamentnom a napriek tomu ľúbivom.

Korene za riekou Moravou
Aby sme dnes mohli vôbec viesť rozhovory o týchto veciach, musia byť na začiatku skutoční vinári. Tí vytvárajú víno, o ktorom je možné takto rozprávať. Svet okolo neho je plný rôznych zaujímavých príbehov. Tento je o mužovi, ktorý odišiel z Moravy. Usadil sa kúsok za hraničnou riekou, ale lásku k vínu si našťastie zobral so sebou.
Peter Podola vyrastal v rodine vinárskych profesionálov. Nevlastný otec pracoval ako šéf vinohradníkov v podniku vo Valticiach a matka tam bola zamestnaná ako laborantka. Už v roku 1975, keď do práce nastúpili, obhospodarovali dvojhektárový vinohrad. Hrozno nepredávali, ale vyrábali z neho víno, ktoré následne predávali. Peter Podola preto trávil vo vinici celé letné prázdniny a v zime zase pomáhal v pivnici. Vtedy to vnímal ako veľkú krivdu a po skončení základnej školy sa radšej rozhodol byť autoklampiarom. Po skončení školy a návrate z vojenskej služby chcel podnikať. Prax v odbore nemal a jediné, čo vedel robiť, bolo víno. S odstupom času konštatujeme, že to bolo veľmi správne rozhodnutie. Mal dobrý základ, pretože po rodičoch mu ostala, na tú dobu aj celkom slušne vybavená pivnica.
Dva roky po zmene režimu, si vďaka veľkej podpore vlastného otca, založil vinárstvo. V tom čase boli v móde sýtené vína. Peter Podola sa preto vybral týmto smerom. Začal v rodičovskej garáži, ku ktorej si nechal doviesť vlakový vozeň a tam nainštalovať chladenie. Od priateľa z pivovaru zohnal agregát na chladenie piva, ktorým reguloval alkoholové kvasenie. Také boli začiatky Petra Podolu. O pár rokov neskôr už dorábal štvrťmilióna fliaš šumivého vína. Biznis bol fantasticky rozbehnutý, ale on tušil, že to takto nemôže fungovať večne. Nemýlil sa. Dopyt po „šumákoch“ začal pomaly klesať, preto sa koncom 20. storočia rozhodol vyrábať aj tiché vína. Najskôr iba v malom, aby si to vyskúšal. Boli parádne. Takto to ťahal dva roky, kým naučil svojich zákazníkov, že vie robiť aj takéto vína. Cielený krok mal svoje opodstatnenie. Presne na prelome tisícročia prestal s výrobou šumivých vín a sústredil sa iba na výrobu tichých. Mal na to svoj dôvod, výrobné priestory mu nedovoľovali mať pod strechou obe technológie.

Hľadanie toho pravého hrozna
S novými vínami prišli aj nové výzvy. Už sa viac nemohol spoliehať na veľkopestovateľov hrozna. Musel nájsť takého vinohradníka, ktorý má bohatú odrodovú skladbu a hrozno dokáže dopestovať v perfektnej kvalite. Najskôr to skúšal v Strekove u malých vinohradníkov. Zo začiatku bolo všetko v poriadku, no neskôr začal mať problém zosúladiť to tak, aby mu dokázali obrať jednu odrodu v ten istý deň. Našťastie objavil firmu Rivel z Mužle, ktorej spolumajiteľom je známy vinár Miroslav Petrech. Ten okamžite pochopil, že pán Podola potrebuje ručný zber perfektne vyzretej suroviny. Výsledok tejto spolupráce, ktorá trvá už od roku 2002, je jednoznačným dôkazom, že dobré víno nemusí bezpodmienečne vzniknúť tam, kde sa urodí hrozno pre jeho výrobu. Po dlhom hľadaní tak konečne našiel zdroj suroviny nesúci v sebe charakter krajiny, presne podľa jeho predstáv.
Mužla, obec vo východnej časti Podunajskej nížiny, je známa svojimi vinohradmi. Korene viniča tu hlboko prerastajú a nasávajú minerálnu silu z pestrého podložia sedimentárnych hornín pradávnych treťohôr tvorených z pieskovca, vápnitého ílovca a zlepenca. Svahy vinohradov sú z naviatych spraší a sprašových hlín bohatých na vápnik, vitálny prvok, vďaka ktorému sa v hrozne udrží v optimálnom pomere aj pri neskorých zberoch kyselina, kostra vína. Dunaj, modrá stuha vlievajúca kraju život, sviežosť a panónske vetry, vrývajúce nepokojnú myšlienku ovplyvňujú vzhľad a dýchanie tohto vzácneho vinohradníckeho kraja. Zem, slnko a úmorná práca rúk tu dokážu každoročne vytvoriť podmienky pre výberové strapce hrozna, ktoré sú výnimočné nielen vysokou cukornatosťou a schopnosťou tvoriť cibéby, ale dokážu skoncentrovať úžasné spektrum sviežich vôní a chutí bielych a modrých odrôd do buketu vína a dať mu dobré veno a charakter.

Ikona z Kopčan
Veľkomoravský kostol sv. Margity Antiochijskej, ktorý je pravdepodobne najstaršou zachovalou cirkevnou stavbou Strednej Európy a tereziánsky barokový žrebčín, v ktorom boli ustajnené slávne lipicanské kone, preslávili v minulosti malú dedinku Kopčany na Záhorí. Dnes sa k nim bezpochyby pridal aj Vinársky dom Petra Podolu. Majiteľ, a zároveň aj pivničný majster tohto rodinného vinárstva je predovšetkým jeho dušou. Veľké ciele a osobitý štýl sú zárukou jeho pestrej a v širokom spektre solídnej produkcie. Tri desiatky druhov tvoria pestrý výber vín bielych, ružových i červených, v suchých aj sladkých prevedeniach. K hviezdam vinárstva však patria rizlingy, sauvignony, cabernety a alibernet, ale aj málo známa odroda Breslava. „Naším spoločným cieľom je sprostredkovať krásny pocit a potešenie z vína pre každú príležitosť,“ vysvetľuje svoj vinársky postoj Peter Podola.