Navara, Veľký Biel
„Podľa mňa dobré víno robí ľudí šťastnými, aj mňa. Síce sa pri ňom narobím, ale potom ten pocit oddychovania a vychutnávania je o to príjemnejší.“
Jozef Navara si k vínu privoňal už ako malý chlapec, keď pomáhal dedkovi a neskôr otcovi pri výrobe vína. Vtedy to nebolo nič výnimočné, veď vo Veľkom Bieli robil víno skoro každý. Vážnejšie sa mu začal venoval až na prelome milénia. S ďalšími dvoma susedmi, ktorí tiež podľahli čaru vína, sa začal stretávať častejšie. Už viac kvôli prechutnávaniu ako susedským návštevám. Neskôr sa stal členom Malokarpatskej vínnej cesty, vďaka čomu mohol navštíviť niekoľko rakúskych vinárstiev, ktoré ho úplne „zlomili“. V roku 2002 sa zaregistroval ako vinár, aby sa mohol zúčastňovať aj vinárskych súťaží. Zo začiatku sa sústredil iba na tie v okolí, ale dnes jeho vína nájdete aj v Národnom salóne vín a naposledy mu veľkú radosť urobil Müller Thurgau 2013, ktorý sa stal šampiónom bielych suchých vín na Svätokatarínskych mladých vínach.
V roku 2006 založil Spolok vinohradníkov, vinárov a priateľov vína vo Veľkom Bieli. Ten okrem vinárskej osvety usporadúva každoročne aj nominačnú súťaž do Národného salónu vín Biel Vinalia. Na prvý ročník sa prihlásila necelá stovka vín, ktorá sa za sedem rokov rozrástla na úctyhodných skoro šesť stovák. V spolku pomáha celá rodina. Má dvadsaťosem členov, dokonca niektorí pochádzajú z Pezinka a Bratislavy. Jozef Navara v tom nevidí žiadny problém, skôr naopak, pretože ostatných vinárov považuje za veľkú rodinu. Svedčí o tom aj veľmi dobrá spolupráca s kolegami zo Svätého Jura, Vinosadov a Limbachu. Nielenže sa často navštevujú, ale na akcie, ktoré usporadúvajú, sa aj navzájom pozývajú.
Vďaka ich spolku opäť naučili ľudí vo Veľkom Bieli spoznávať a vychutnávať kvalitné víno. Zo začiatku zažíval Jozef Navara aj humorné situácie, keď niektorí ľudia vedeli rozoznávať iba víno biele alebo červené. Po pár rokoch sa situácia podstatne zmenila. Už presne vedia, akú odrodu chcú, ale hlavne vedia oceniť a pochopiť kvalitu vína.
Miestny terroir
Veľký Biel, odkiaľ Jozef Navara pochádza, patrí medzi vinohradnícke obce už od nepamäti. Víno si tu vo väčšej či menšej miere dorábal skoro každý hospodár. V sedemdesiatych rokoch sa však vybudovala diaľnica do Bratislavy a skoro všetci Bielčania mali svoje vinohrady za ňou. Architekti naplánovali v tomto úseku iba jeden priechod, ktorý bol poriadne od ruky. Vinohrady začali pomaličky chradnúť a možno aj preto sa väčšia časť z nich zorala a premenila na poľnohospodársku pôdu. Ostala iba Šalaperská hora, ktorá sa nachádza v pomyselnom trojuholníku medzi Veľkým Bielom, Bernolákovom a Chorvátskym Grobom. Ešte stále ju obhospodaruje miestne družstvo, od ktorého podstatnú časť úrody nakupuje aj Jozef Navara. Názov dostala ešte z čias, keď tadiaľto viedla hranica s Maďarskom. Naplaveniny Šalaperskej hory sú sopečného pôvodu a určitú časť z nich tvorí škvára, po maďarsky Salak, odtiaľ ten názov.
Spolu s piesčito-hlinitou pôdou vytvára unikátne podložie, na ktorom sa výborne darí najmä Pinotu Blanc, Rizlingu vlašskému, Frankovke modrej ale aj Cabernetu Sauvignon, ktoré sú vydarené každým rokom. Jedinýkrát, keď tu hrozno nezberali, bol pamätný ročník 2010, ale nie kvôli hubovým chorobám, ale ľadovcu, ktorý v tejto oblasti zničil úplne celú úrodu. Zaujímavosťou je, že na Šalaperskej hore sú modré odrody vysadené na väčšej ploche než biele. Kdetu sa nájde aj už vzácny Modrý Portugal, ktorý tu mal kedysi dominantné postavenie.
Adjustáž
V tejto dobe je veľmi dôležitá. Kvalitnému vínu dodáva ďalší rozmer. No v dnešnej dobe neobmedzených možností to vôbec nie je jednoduché. Preto aj Jozef Navara zveril túto vec do rúk ľuďom povolaným. S prvotnou predstavou a návrhom etikety prišla jeho dcéra, ktorá si vyhliadla diela mladej, ale veľmi talentovanej maliarky Danky Olejníkovej. Fragmenty z jej diel tvoria základ pôvodných, ale aj najnovších etikiet. Zvyšok je dielom známeho grafika Petra Hrevuša, ktorý sa podieľal na tvorbe maskota MS v ľadovom hokeji 2011 vlka Gooolyho.
In Vino Veritas
Podľa Jozefa Navaru je vinárstvo odbor, v ktorom sa dá vzdelávať neustále. Treba držať krok z dobou, aby bol človek neustále v obraze. Ale aj z nových trendov sa nedá uplatniť úplne všetko. Každý vinár si vyberie iba to, s čím sa stotožňuje. Jozef Navara preto vinárstvo považuje za istý druh umenia. Čím viac sa doň zasväcuje, tým viac zisťuje, že je sa stále čo učiť. Ani roky nových poznatkov však nič nezmenili na tom, že už od prvého ročníka jeho červené vína zrejú minimálne rok v drevených sudoch a biele fľašuje až na jar, teda okrem mladých vín, ktoré potešia chuťové poháriky už koncom roka, v ktorom sa zberalo hrozno na ich výrobu.
Víno je preňho poslaním, pretože hrozno, z ktorého vzniklo, je veľmi úzko späté s prírodou. Preto by sa človek mal určitým spôsobom k prírode približovať aj kvôli tomu, že žijeme hektickým spôsobom. Víno, ako jej produkt, by malo byť pozitívnym médiom pri stretnutiach priateľov, kde by nemalo chýbať.
Jozef Navara priznáva: „Je mi veľmi ľúto, že momentálne nemôžem obhospodarovať vinohrady, pretože mi to druhé zamestnanie neumožňuje. Nič na tom, ešte nie je všetkým dňom koniec, možno v budúcnosti sa všetko zmení. No víno vnímam ako vzácny nápoj, preto aj jeho hodnotenie nie je vôbec jednoduché. Senzorika je vnem človeka, ktorý musí spojiť s momentálnymi pocitmi, čo býva častokrát veľmi náročné, aj preto si myslím, že víno sa úplne objektívne hodnotiť asi ani nedá. Nič na tom, víno má svoju históriu, ale hlavne kultúru a tak by sme mali k nemu aj pristupovať.“