Magula, rodinné vinárstvo
Román Červené víno z pera Františka Hečka patrí medzi slovenskú literárnu klasiku. Vykresľuje život troch generácií Habdžovcov, ktorí sa trápili nielen vo vinici, ale aj v súkromí.
Dej sa odohráva v malebnom, ale drsnom prostredí dvoch dolín – Ružovej a Vlčej, patriacim k obci Suchá nad Parnou. Práve tu nadviazali na rodinnú tradíciu Magulovci a tu sa odohráva príbeh ich rodinného vinárstva.
Návrat do Vlčindola
Na svete nie je dôležitý majetok, ale česť a láska človeka k človeku, pretože tie tu na tomto svete budú dovtedy, kým nedodýcha posledný žijúci človek, tak ako dobré víno. Toto asi vyznával aj pradedo Jozef Husár, ktorý bol na počiatku príbehu rodinného vinárstva Magulovcov. Ako rodák z Turca, ktorý sa priženil do Trnavy, veľmi rýchlo zahorel láskou k vinohradníctvu a vinárstvu, preto v roku 1931 vysadil hektár vinohradu na pomedzí Ružovej a Vlčej doliny. Mal s ním veľké plány, ale osud mu pred predčasnou smrťou doprial iba niekoľko ročníkov.
Miestni vinohradníci, ktorí boli po stáročia zvyknutí strihať vinohrad na hlavu sa veľmi čudovali, keď vo Vlčindole uzrel svetlo sveta moderný vinohrad na drôtenom vedení. Medziradie považovali domáci za rozšafne široké, hoci malo iba meter, čo zhruba zodpovedá šírke konského zadku. Až pri prvej úrode sa ukázalo, že to bola správna voľba. Vinohrad, obrábaný konským záprahom, dával kvalitné a stabilné úrody, ktoré vdova Husárová predávala. Za tieto peniaze jej dcéry mohli doštudovať.
Samozrejme, že v rokoch znárodňovania im štát vinohrad zobral, ale Magulovcom sa ho v rámci reštitúcie podarilo získať späť. Vlastne iba pôdu, pretože vinohrad družstevníci vyklčovali. Znovuzískanie rodinného majetku bolo takým silným emotívnym impulzom, že odštartovalo zrod ich rodinného vinárstva.
Vladimír Magula ml. sa vtedy o vinohrad ešte veľmi nezaujímal, iba vnímal, že otec, Vladimír st. začal navštevovať okolitých vinohradníkov a získaval informácie o tom, ktorú odrodu by mal na dedovu roľu vysadiť. Po dlhých úvahách sa rozhodol pre Frankovku modrú, ktorá má v Suchej popri Modrom Portugale silnú tradíciu a s ktorou mal dobré skúsenosti aj jeho dedo. Písal sa rok 2007. V tom čase sa rodina rozrástla o prvého člena ďalšej generácie, Huga a tak vinohrad nesie jeho meno.
Hľadanie charakteru
Pred výsadbou Hugovho vinohradu si Vladimír mladší dobre pamätá na debatu s otcom, ktorý sa ho pýtal, či sa prác vo vinici a okolo vína bude zúčastňovať aj on. Opatrne, no s romantickou víziou v hlave súhlasil, hoci tušil, že táto voľba zásadne ovplyvní život celej rodiny.
Magulovci boli od počiatku presvedčení, že tajomstvo dobrého vína spočíva v starostlivo dopestovanom hrozne špičkovej kvality. Preto boli rozhodnutí dorábať víno iba z vlastného hrozna. Predpokladali, že kým Hugov vinohrad prinesie prvú úrodu, budú pripravení na spracovanie hrozna vo vlastnej pivnici.
Podnetov na smerovanie rodinného vinárstva však bolo viacej. Všetky sa stretli v správny čas a každý z členov rodiny mal na konečnom rozhodovaní svoj podiel a podujal sa niesť zodpovednosť za konkrétnu úlohu pri budovaní rodinného podniku.
V tom období dostal Vladimír Magula ml. ako darček someliersky kurz. Tu stretol veľa zaujímavých ľudí či už kolegov alebo prednášajúcich. A tu, počas prehliadky modernej vinárskej prevádzky s dokonale riadeným technologickým postupom vypočul osudnú vetu, ktorá sa v konečnom dôsledku ukázala ako určujúca pre jeho vinárske zmýšľanie. Jeden z kolegov na kurze postával počas prehliadky v pozadí a popod nos si hundral čosi o vinároch zo Strekova, ktorí robia nádherné vína bez zložitých technológií. Vladimír ml. túto informáciu nemohol dostať z hlavy niekoľko mesiacov. Napokon sa rozhodol pre rodinu zorganizovať študijnú cestu na južné Slovensko a s dávkou šťastia sa mu podarilo zorganizovať návštevu u vinárskych legiend z tohto regiónu – Ondreja Korpása, Miroslava Petrecha a Tibora Melecskyho. Najväčšiu stopu zanechalo práve stretnutie s Tiborom Melecskym, vtedy zo Strekova 1075, ktorého po dlhej a plodnej debate naložili aj s fľašou vína (Portugalu) do auta a odviezli domov. Na tento pamätný výlet celá rodina rada dodnes spomína. Po objave jedinečných vín z vinárstva Strekov 1075 sa Magulovci začali viac zaujímať o vinárov, ktorí robia vína naturálnym spôsobom. Ako ich bližšie spoznávali čoraz viac sa utvrdzovali, že sú na správnej ceste. Vďaka štúdiu medzinárodných zdrojov pochopili, že ide o globálne významný, hoci extrémne menšinový trend a okolo naturálnych vín vzniká fascinujúca komunita ľudí s im príbuznými hodnotami a filozofickým smerovaním.
Prirodzené autentické víno z eko-vinohradov
Po skúsenosti s takýmito „inými“ vínami bol Vladimír Magula ml. presvedčený o tom, že rodinný podnik treba profilovať na tvorbu špičkových naturálnych vín a svojim nadšením sa mu podarilo „nakaziť“ celú rodinu. Otec Vladimír prešiel od roku 2012 z konvenčného obrábania vinohradov na eko-vinohradníctvo a mama Katarína syna podporuje v pivnici pri tvorbe vín s minimálnymi zásahmi, avšak využívajúc poznatky o podstate zložitých biochemických procesov prebiehajúcich na pozadí tajomného procesu transformácie hrozna na víno. Manželka Lucia, ktorá prejavuje nevšednú trpezlivosť keď Vladimír ml. po náročnom pracovnom týždni trávi soboty v pivnici, prispieva k rodinným aktivitám svojim prirodzeným somelierskym talentom, ako aj zvečňovaním momentov zo života vinárstva v súbore umeleckých fotografií. Výber z nich ilustruje aj tento článok. Synovia Hugo a Maxim dávajú rodinnému snaženiu zmysel a perspektívu.
Vinárskych míľnikov bolo niekoľko
Ďalší významný zlom nastal, keď bol na predaj hektár Modrého Portugalu vo Vlčej doline, presne oproti ich vinárstvu. Drahé autá potenciálnych záujemcov sa tu striedali ako na bežiacom páse. Konať bolo treba okamžite. Magulovci neváhali a spomínaný hektár viníc sa im so šťastím podarilo získať. Neskôr zistili, že na predaj je aj podiel zo susediacich viníc vo Vlčej doline. S víziou budovania rodinného vinárstva Magulovci tentokrát bez zaváhania vybavili úver a aj vinohrad kúpili. Išlo o polovicu z asi deviatich hektárov, ktoré v tom čase obrábal nájomca. Ten ich však prekvapil náhlou výpoveďou zmluvy a Magulovcom ostalo v januári 2009 na starosť desať hektárov vinohradu, v ktorom sa na jeseň urodilo tridsať ton hrozna. Na toto neboli pripravení, ale nakoniec si poradili. Niečo sa im podarilo predať a časť si, samozrejme, nechali a spracovali spolu s frankovkou, ktorá im v roku 2009 dala na ukážku pred-panenskú úrodu asi sto kíl hrozna. Napriek tomu, že to boli ich prvé vinárske kroky, vyrobené víno ich povzbudilo pokračovať ďalej na tejto náročnej ceste. Netrpezlivo čakali na ďalší ročník. Ten im ukázal, že v našich klimatických podmienkach musia byť pripravení aj na tie menej vydarené. Z Vlčindolského vinohradu Portugalu v roku 2010 zozbierali po tvrdej prebierke namiesto očakávaných tridsiatich iba tri tony hrozna. Smútok o rok vystriedala radosť, pretože skvelý ročník 2011 priniesol nielen mimoriadne kvalitnú úrodu Modrého Portugalu, ale aj prvú regulárnu úrodu Frankovky modrej, ktorú Magulovci považujú za svoje rodinné striebro.
Prvé úspechy
Ročník 2011 už Magulovci spracovali v duchu prirodzených vín, hoci ešte na rozkvasenie použili komerčné kvasinky. Nakúpili nové sudy od rôznych výrobcov a sledovali, ako sa v nich bude víno vyvíjať. Počas osemnástich mesiacov, čo v nich červené víno vyzrievalo, sa u nich pravidelne stretávala zaujímavá partia a sledovala ako rôzne sudy ovplyvňujú to isté víno. Tvorili ju okrem Magulovcov a ich vinárskych priateľov aj naslovovzatí odborníci ako Karol Braniš, Peter Handzuš, Tibor Melecsky a vinársky priateľ a spolupútnik z Ružovej doliny Jozef Zvolenský. Výsledky boli zaujímavé. Spočiatku boli rozdiely medzi sudmi výrazné a celkom reálne kopírovali ich cenu. V drahších sudoch vína dozrievali rýchlejšie, ale ako čas plynul rozdiely sa stierali.
U Magulovcov je v pivnici dovolené experimentovať a Vladimír ml. v ročníku 2011 urobil ešte jeden zaujímavý pokus. Ovplyvnený filozofiou naturálnych a tak trocha „iných“ vín presvedčil rodičov, aby namiesto jarného prefiltrovania a nafľašovania Veltlínske zelené nechali vyzrievať v novom barikovom sude, namiesto obvyklého postupu vyzrievania v nerezovom tanku. Zo začiatku to vyzeralo na poriadny prešľap, pretože chutnať víno bolo ako obhrýzať drsnú drevenú fošňu. Vplyv dreva trčal z vína poriadne a známy orešanský vinohradník Karol Braniš utrúsil poznámku: „Táto chut sa nemóže lúbit nikemu.“ Vtedy mal pravdu, no ako plynul čas aj víno sa pomaličky zharmonizovalo a rozvinula sa v ňom nádherná chuť aj vôňa. Teraz, s odstupom času, ho Vladimír Magula ml. hodnotí ako jedno z ich najlepších. Prejav barikového suda sa do vína krásne zapracoval a na Otvorených pivniciach v novembri 2012 sa behom dvoch dní víno takmer vypredalo.
Výnimočnosť ročníka 2011 sa prejavila aj vo frankovke z Hugovho vinohradu. V tomto roku dala prvú poriadnu úrodu. Počas osemnástich mesiacov ju iba trikrát stočili a fľašovali ju bez filtrácie. Okrem šampióna červených vín na Vinum Superbum 2013 sa dostala v tom istom roku aj medzi stovku najlepších slovenských vín do Národného salónu vín SR a získala zlatú medailu na medzinárodnej súťaži vín Concours Mondial de Bruxelles. Na zlato na tejto súťaži dosiahlo v roku 2013 z Rakúska, Maďarska, Česka a Slovenska iba päť červených vín.
Úspešný bol aj Modrý Portugal z tohoto skvelého ročníka. Modrý Portugal 2011 barrique, ktorý vyzrieval dvadsať šesť mesiacov v nových dubových sudoch, získal niekoľko vzácnych ocenení a bol zaradený do Národného salónu vín SR 2014. Stal sa tým tretím Modrým Portugalom v deväťročnej histórii NSV, ktorému sa dostalo tejto pocty.
Plnia si vinohradnícke a vinárske sny
Rok 2013 bol v rodine Magulovcov naozaj plodný. Vladimírovi sa narodil druhý syn Maxim a navyše sa im podarilo dokončiť prípravu na výsadbu dvoch hektárov nového vinohradu. V duchu novej tradície tento nazvali Maxov vinohrad. Na polovici vysadili Dunaj, Devín a Rosu. Skladbu odrôd ovplyvnil najmä otec Vladimír, ktorý je vinohradníkom telom i dušou. Nechcel ich mať príliš veľa a zameral sa iba na pôvodné alebo naše novovyšľachtené odrody. Dunaj obdivoval už pri osudovej návšteve Strekova a o tom, že ho chce mať vysadený, sa presvedčil aj u vinára Igora Blaha zo Zelenča. Ten každý rok usporadúva stretnutie nadšencov, ktorí sa venujú novošľachtencom. Tu padlo aj rozhodnutie, že okrem Dunaja sa vysadí aj Devín a Rosa. Magulovci si Rosu vybrali nielen kvôli jej jedinečným senzorickým vlastnostiam, ale bol tu aj iný dôvod. Prvá oficiálna vinohradnícka parcela v Suchej nad Parnou sa totiž nazývala Monte rosarium – Ružová hora a týmto jej chceli vzdať hold. Tento rok dosadili aj zvyšný hektár. Rozhodovanie bolo ťažké, lebo každá odroda je krásna a má v sebe niečo výnimočné. Voľba nakoniec padla na Hron a Rizling vlašský.
Mladému vizionárovi dlho nedávala spávať ešte jedna parcela vo Vlčej doline. Nepestovala sa tu žiadna vínna réva, ale Vladimír Magula ml. ju videl ako ideálnu polohu pre nepísaného kráľa červených vín, Pinot Noir, ktorý ešte plánuje vysadiť. Trvalo to skoro tri roky systematickej práce, kým sa táto dvojhektárová parcela stala ich vlastníctvom. Miestne sprašové pôdy s vodou v hĺbke niekde okolo tridsiatich metrov, extrémne vysoký obsah vápnika a minerálov robí z tejto polohy naozaj vzácne miesto pre vinič. Ak si k tomu domyslíme, že posledné lúče slnka zapadajúce za Malé Karpaty dopadajú priamo na tento svah, nedá sa o tomto kúsku zeme vyjadriť inak ako o vystrihnutom z vinárskeho sna.
Tento, ako väčšina ich nových vinohradov, bude tiež vedený na závese. Napriek tomu, že ich mnohí od tohto typu vedenia odhovárali, predsa išli do toho. Vsadili na im typickú intuíciu a slová ich priateľa vinohradníka Karola Braniša, ktorý tvrdí, že vinič je liana, pre ktorú je tento typ vedenia prirodzený a zodpovedá jeho charakteru ako rastliny. Poradiť si nechali aj v tom, že rastliny vysádzali v dvojiciach, aby si navzájom konkurovali a motivovali sa vytvoriť hlboký a mohutný koreňový systém. Výhodou závesu je obrovská listová plocha, zabezpečujúca dostatočnú asimiláciu a optimálnu cukornatosť pri zbere. Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Pri tomto vedení sa ťažšie robí ochrana viniča, ale na druhej strane sa jednoduchšie robia zelené práce.
„Spálňová frankovka“ a iné zaujímavosti
Ročník 2012 Magulovci nespracovávali celkom sami. Odborného poradcu im robil práve Tibor Melecsky. Ten ich v praxi učil, že víno potrebuje v prvom rade pokoru, pokoj a trpezlivosť a že väčšinu zásahov a manipulácií v pivnici potrebuje v skutočnosti netrpezlivý vinár. Z ich spolupráce vzniklo niekoľko zaujímavých vín, no jedno z nich vyčnievalo nad ostatné. Vďaka perfektnému zdravotnému stavu hrozna sa rozhodli, že dva rady frankovky nechajú na koreni dlhšie a pri jej spracovaní nepoužijú žiadnu techniku. Hrozno sa zberalo až v novembri. Dokonca ho stihol poznačiť aj mráz. Keď ho zberali malo teplotu iba päť stupňov. Namiesto bežného spracovania v mlynkoodstopkovači Vladimír ml. šliapal celé strapce bosými nohami. Keďže v tom čase už bolo poriadne chladno, jediné miesto na umiestnenie kade s rmutom, kde bolo ako tak teplo, bola miestnosť, kde s manželkou Luciou spávali. Tá nového podnájomníka akceptovala trochu ťažšie, no toto východisko bolo vtedy jediné možné. Po dokvasení, samozrejme, spontánnom, putoval samotok do suda a od decembra 2012 až do mája tohto roku sa vína, okrem pravidelného dolievania, nikto nedotkol. Až po vyše osemnástich mesiacoch nastal ten správny čas a „spálňová frankovka“ sa gravitačne stočila. Kaly nevyhodili, ale Magulovci ich použili ako zákvas na tohtoročnú frankovku. Sporulované kvasinky po kontakte s muštom nádherne ožili a spoľahlivo prekvasili mladé víno, ktoré má ešte dlhú cestu pred sebou, no už teraz sa nevieme dočkať ako to dopadne.
Ďalšou špecialitou Magulovcov je Modrý Portugal Nouveau. Prípravu tohto vína navrhla pivničná majsterka Katarína Magulová na základe podrobného štúdia svetových trendov v naturálnom vinárstve. Je to krásne pitné červené víno, hotové do dvoch mesiacov od zberu. Najkrajšie strapce sa aj so strapinou dajú do tanku, do ktorého sa vpustí CO2 a nechajú sa dva týždne ležať, až potom sa vylisujú. Za ten čas v bobuliach prebehnú enzymatické procesy, vďaka ktorým vzniká zaujímavé víno s fascinujúcim aromatickým profilom, ktorý vydrží aj niekoľko rokov. Magulovci s týmto procesom, známym pod pojmom karbonická macerácia, ďalej experimentujú. Tento rok po prvý raz pripravili víno postupom, ktorý sa približuje tomu, ako víno robili v minulosti, keď ešte neboli k dispozícii mlynkoodstopkovače. Ide o červené víno pri ktorom sa kombinuje klasický postup s karbonickou maceráciou. Hrozno sa odstrapí a pomelie, no do rmutu sa ešte pridá určitý podiel celých strapcov a takýto rmut sa nechá kvasiť štyri týždne. Potom sa vylisuje a putuje na niekoľko mesiacov do sudov, kde získava svoju konečnú tvár.
Koreň ako symbol
Vladimír Magula ml. si bol vedomý dôležitosti komunikácie filozofie vinárstva prostredníctvom etikety, ako aj významnosti vytvorenia jednotnej vizuálnej identity a prezentácie rodinného podniku. Na jej tvorbe spolupracuje so svojím priateľom, talentovaným grafikom Jurajom Ondreášom, ktorý navrhol etiketu aj logo vinárstva a s ktorým postupne dotvárajú aj ďalšie dôležité komunikačné a prezentačné prvky, vrátane webovej stránky.
Magulovci sa jednoznačne stotožnili s návrhom etikety, ktorý je relatívne jednoduchý, ale zato veľmi dobre vystihuje konzervatívne hodnoty ako úcta k tradíciám, ku ktorým sa ako rodina hlásia a naznačuje, že víno chcú robiť iba z vlastného hrozna. Koreň viniča, ktorý sa ťahá za vodou hlboko do zeme, dokonale odráža filozofiu ich vinárstva a zároveň poukazuje na jeho korene siahajúce až do roku 1931. Tento mnohovrstevne silný symbol je vyseknutý do etikety na pozadí reliéfu naznačujúceho spätosť s jedinečným terroirom Ružovej a Vlčej doliny. Vďaka tomuto výraznému grafickému prvku, vína od Magulovcov kdekoľvek na prvý pohľad spoznáte.