repa winery

Jozef Repa je vinárom a vinohradníkom telom aj dušou. Rodičia sa pri jeho výchove riadili starou známou múdrosťou - aby sa človek v živote nestratil netreba mu darovať ryby, ale naučiť ho, ako sa chytajú. V prípade Jozefovho profesného života to platí do bodky.

Repa Winery

Jozef Repa sa pozerá na víno ako na niečo výnimočné a tak k nemu pristupuje. Do jeho výroby zasahuje iba minimálne, keď je to nevyhnutné. Drží sa tradičných metód, pri ktorých kladie dôraz na zachovanie čara osobitosti odrody a miesta, kde sa urodilo hrozno.
Nie je u nás veľa vinárov, ktorí majú také hlboké rodinné korene, čo sa výroby vína a pestovania hrozna týka. Vo viniciach strávil nemálo času už ako chlapec. Rodičia aj starí rodičia sa o ne starali popri svojej profesii. Okrem rodinných obrábali aj takzvané záhumienky. Tieto parcely patrili družstvu, ale starali sa o ne ľudia, ktorí si za odmenu mohli ponechať dohodnutú časť úrody. Oni dopestované hrozno nepredávali, ale robili z neho víno. Časť z neho predávali a takto si privyrábali.

Vinárom už ako študent
Dedko z Dubovej bol šikovný vinár, ale aj známy obchodník s vínom. Zomrel síce skôr, ako sa Jozef narodil, ale rodičia tvrdia, že práve po ňom zdedil vinársky cit. Ten si cibril u druhého dedka Repu v Kráľovej. Bol síce vyučený murár, ale vinárstvo mal tiež veľmi rád. Dorábal niekoľko tisíc litrov vína. Ako v tej dobe bolo zvykom, celá úroda zrela v drevených sudoch. Dedko Repa mal tiež niekoľko oválnych deväťstolitrových krásavcov a Jožko si pamätá aj na skoro päťstolitrový agátový. Ten bol, a stále je ozajstnou raritou.
Vinársky kumšt podedil aj jeho otec, ktorý bol navyše aj technicky veľmi zdatný. Po zmene režimu sa nevzpieral novému vinárskemu prúdu a okrem sudov dorábal víno aj v nerezových tankoch, do ktorých si sám navrhol aj zostrojil chladenie. Dokonca si postavil železobetónový tank na vyzrievanie vína. Vtedy nebolo módou robiť odrodové vína, preto mu stačil jeden veľký. Pri jeho výrobe sa chodil radiť k priateľovi Gabrielovi Gavorníkovi, ktorý robil technológa vo VZ v Modre.
Život v takejto rodine vás ovplyvní, či chcete alebo nie. Jozef bol s vínom a vinohradom tak zžitý, že pri rozhodovaní, kde budú smerovať jeho kroky po absolvovaní základnej školy nezaváhal, a nasledujúce štyri roky dral lavice na „vinárke“ v Modre. Počas stredoškolského štúdia si otec otvoril malú tlačiareň, ktorej sa musel venovať a vinice ponechal Jozefovi. Na pleciach mu tak zostala zodpovednosť o rodinný poklad, s ktorou sa pätnásťročný Jozef vysporiadal na výbornú. Samozrejme, že pri nárazových prácach sa mu rodina neotočila chrbtom a prišla pomôcť, ale rozhodujúce slovo už mal on.
Vinársky obzor si chcel rozšíriť aj na vysokej škole, ale tá v Ledniciach sa mu zdala byť ďaleko. Viac ako kilometre bol dôvod výberu SPU v Nitre aj fakt, že už vtedy patrilo jeho srdce vtedajšej priateľke a dnešnej manželke Lucke. Chcel byť pri nej čo najbližšie. Odbor Vinohradníctva a vinárstva na Fakulte záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU v Nitre bol práve novootvorený a on ho ako jeden z pilotných študentov dokončil medzi prvými.

Po škole ošľahanie praxou
Ako čerstvý absolvent si začal hľadať prácu niekde v blízkom okolí Modry a Pezinka. S jeho skúsenosťami to nebol problém, a tak od roku 2001 začal pracovať u doľanského vinára Jozefa Mikuša. Počas siedmich rokov, ktoré tu strávil dostal druhú vinársku vysokú školu, tentokrát praktickú. V čase, keď sem nastúpil, začali viacerí vinári s modernizáciou technologických zariadení a tak spoznal všetkých možných dodávateľov vinárskej techniky. Prvé mesiace však iba čistil pivnice a ťahal hadice na stáčanie vína, až skoro po roku sa pomaličky dostával k práci s vínom. Kým zmenil pôsobisko, prešiel všetkými pozíciami, ktoré pri výrobe a predaji vína existujú, vrátane obchodného zástupcu.
Po siedmich rokoch si uvedomil, že treba sa posunúť o krok ďalej a prijal ponúknutú pozíciu na prevádzke destilátov a brandy vo Vinárskych závodoch v Pezinku, kde mal byť zodpovedný za výrobu známeho Karpatského brandy. Že to nebol práve najšťastnejší krok zistil už po pár týždňoch, pretože Vinárske závody prešli vlastníckymi zmenami a zrazu všetko bolo inak. Bez práce však neostal dlho a vinársky osud ho zavial do novovznikajúceho vinárstva IN VINO (dnešné Elesko). To, čo sa naučil u Jožka Mikuša v Doľanoch, si teraz mohol zopakovať. Uviesť vinárstvo do života splnením všetkých administratívnych požiadaviek sa mu podarilo a vyskúšal si vtedy naozaj všetko, od vybavovania na ÚKSÚP-e či štátnej veterinárnej správe, až po montovanie elektrických zásuviek.

Vlastné vinárstvo
Napriek krásnym priestorom a technologicky špičkovo vybavenej firme vedel, že toto asi nebude jeho celoživotné pôsobisko. Čakal iba na správny podnet. Nakoniec ho nakopla otázka jeho švagra: „Prečo si vlastne nezaložíš vlastné vinárstvo?“ Skôr, ako otázka samotná, ho rozhýbala aj švagrova ponuka finančnej zábezpeky na nákup najpotrebnejšej technológie. Vyhovujúci priestor našiel takmer okamžite. Starý vidiecky dom jeho bezdetných krstných rodičov na Dubovej spĺňal všetky potrebné atribúty. Zadnú časť si postupne prerobil na malé rodinné vinárstvo. Pod prístreškom mal schovaný lis a vinifikátor. Z letnej kuchyne sa stala miestnosť, v ktorej boli nerezové tanky a v pôvodnej podzemnej pivnici vyzrievali vína v barikových sudoch. V tom období všetko robil sám. Plný nadšenia zo splneného životného sna bez problémov dokázal zohnať hrozno, doviesť, zložiť a spracovať ho počas jedného dňa. Radosť z pracovného života sa preniesla aj do jeho súkromia, pretože po ôsmich rokoch spolunažívania sa im narodila dlho očakávaná dcéra. Práve vďaka nej vznikla aj myšlienka vyrábať hroznový mušt. Až neskôr zistil, že bol vlastne prvý na Slovensku a až doposiaľ ho ako jediný u nás vyrába v prirodzenej podobe. Je šetrne pasterizovaný v tradičnom vodnom kúpeli bez čírenia či filtrácie. Nerobí ho z prebierkového či zálistkového hrozna, ale z hrozna určeného pre výrobu vína. Pretože pri pasterizácii používa nižšiu teplotu ale dlhší čas, nevznikajú v mušte karamelizované tóny a je skoro taký chutný ako čerstvo vytečená šťava z lisu.

Z Dubovej do Šenkvíc
Keď už konečne dobudoval vinárstvo u svojich krstných rodičov v Dubovej, ozval sa švagor s novinkou, že kúpil rozpadávajúci sa areál bývalej šľachtiteľskej stanice v Šenkviciach. Tak v roku 2011 začínal Jozef odznova. Najskôr sa pustil do rekonštrukcie toho najdôležitejšieho, klenbových pivníc. Staré plastové tanky sa porúčali a nahradili ich nové nerezové, s možnosťou riadenej fermentácie. Plesnivé steny dostali nový šat a vinárstvo sa mohlo presťahovať. Do začiatku kampane bola pripravená aj miestnosť na príjem a spracovanie hrozna, v ktorej už netrpezlivo postávalo aj niekoľko vinifikátorov.
Na ďalší rok pribudla krásna nová degustačná miestnosť, v ktorej sa ako solitér vyníma bar so žulovou doskou, ktorá pochádza z Dubovských kopcov. Jozef ňou chce ilustrovať, čo preňho víno znamená. V prvom rade úctu, a to nielen k miestu, odkiaľ hrozno pochádza, ale aj k tradíciám a poctivej práci. „Robím iba to, čo viem a snažím sa to každým rokom robiť lepšie a lepšie, pretože každý rok sa naučím niečo nové, čo ma posúva vpred. Som veľmi šťastný, že môžem žiť tento príbeh a robiť to, čo ma aj veľmi baví,“ zamýšľa sa nad svojou doterajšou cestou Jozef Repa.
Minulý rok bola realizovaná aj úprava okolia firmy a skôr ako vinárstvo pripomína oázu pokoja a oddychu. Nádherný trávnik či detské ihrisko sú k dispozícii nielen pre jeho rodinu, ale aj pre zákazníkov. Zabudnúť však nesmieme ani na novú vínotéku, v ktorej poteší automat na víno. Vďaka nemu je možné ochutnať aktuálne vína ešte predtým, ako si ich kúpite. Potešia aj rôzne delikatesy, pri výbere ktorých si Jožko dáva zvlášť záležať a najdôležitejším kritériom je kvalita.
Prísť do tohto vinárstva je skutočným zážitkom, pretože okrem poctivých vín tu človek môže zregenerovať v nádherných priestoroch vyžarujúcich vinársku históriu. Vďaka tomu, že tu Jožko aj býva, má zákazník veľkú šancu, že sa mu bude venovať priamo tvorca ponúkaných vín.

Svoj poklad našiel v Hontianskych Moravciach
Aj po tretíkrát ho k ďalšiemu míľniku profesnej kariéry naviedol švagor a Andrej Jankuliak z ich firmy Anja. Ten pod Štiavnickými vrchmi kúpil družstvo, ktorého súčasťou bol aj dvadsaťhektárový vinohrad. Je pravda, že nebol práve v najlepšej kondícii. Prichádzalo do úvahy ho zlikvidovať, alebo obnoviť. Zvolili druhú možnosť a v roku 2014 bolo vysadených prvých päť hektárov. Pri výbere odrôd mu pomáhal známy šenkvický vinohradník Tibor Ruman, ktorý kládol dôraz na miestne zloženie pôd. Jozef sa však rozhodol brať do úvahy aj iné faktory. Voľba padla aj na Míliu, ktorá ako jediná odroda bola vyšľachtená na výskumnej stanici v Šenkviciach, kde má teraz vinárstvo. Pomenovaná bola po Milote Matochovej, ktorá mala na jej vzniku veľkú zásluhu. Ďalšou raritou je Bouvierovo hrozno, ktoré skoro zmizlo zo slovenských viníc. „Je to veľmi plastická odroda, z ktorej sa dá vyrobiť mladé aromatické víno, ale aj prezreté s vyšším prívlastkom a dokonca je chutné aj na jedenie,“ dodáva Jozef Repa. Zo slovenských modrých novošľachtencov si vybral Dunaj a Rudavu, z ktorej plánuje vyrábať vína s dlhším archivačným potenciálom. Vysadil tu aj starý pôvodný klon Furmintu, ktorý sa do miestnych pôd s tufovým podložím hodí perfektne, ale aj Rizling korenistý z dielne Ondreja Korpása, či jeho milovaný Pinot noir a Pinot gris. Zvyšných pätnásť hektárov plánuje dosadiť v najbližších rokoch, čím by sa stal v produkcii hrozna úplne sebestačný. Odrodovú skladbu by už nechcel rozširovať, ale plánuje urobiť výber z už vysadených odrôd, ktorým sa tu bude dariť najviac.
Tento šenkvický vinár to má nielen vďaka šťastiu, ale hlavne aj húževnatosti a pracovitosti veľmi dobre rozbehnuté. Jeho vína pravidelne žnú úspechy nielen na súťažiach, ale sú obľúbené hlavne medzi zákazníkmi, ktorí si na nich cenia najmä to, že sú vyrábané poctivo a so srdcom.