ján rosenberger

Pukanec má špecifické sopečné podložie, preto sa Ján Rosenberger rozhodol, že svoje vína bude robiť iba z hrozna dopestovaného v tejto oblasti.

ján rosenberger

Pukanské pýchy
Pukanec leží na juhu Štiavnických vrchov. Vznikol ako banské mesto. Tomu zodpovedá aj jeho reliéf. Veď aj námestie je na miernom briežku a kus roviny sa tu hľadá len veľmi ťažko. Úzke a strmé uličky zasadené do štiavnických svahov majú svoje nezameniteľné čaro aj vďaka banskej architektúre, ktorá sa tiež podpísala na celkovom vzhľade tohto mesta. Pukanec sa spolu s Banskou Bystricou, Kremnicou, Banskou Štiavnicou, Novou Baňou, Banskou Belou a Ľubietovou môžu pochváliť tým, že za čias ich najväčšej slávy sa pýšili označením Slobodné kráľovské banské mesto.
No málokto vie, že už v 14.storočí sa na pukaneckých svahoch pestovala vínna réva. Veľkú zásluhu na tom má kráľ Karol Robert de Anjou, ktorý na toto územie pozval nemeckých osadníkov. Tí so sebou priniesli kultúru pestovania hrozna a výroby vína. Väčšina z nich boli baníci, ktorí po celodennej šichte mali ešte dosť síl a do zvetraného andezitu vytesali diery, ktoré im slúžili ako pivnice. Niekoľko z nich sa zachovalo až dodnes a miestni ich volajú Pukanské ľochy. Takýchto pivníc na úpätí Štiavnických vrchov nájdeme aj v iných mestách viacero, ale tie v Pukanci majú jednu osobitosť. V ich okolí sa rozprestierajú najvyššie položené vinice na Slovensku. Tiahnu sa od výšky 360 až po 480 metrov nad morom. Aj vďaka globálnemu otepľovaniu tu hrozno v bežnom roku dokáže pri zbere bez problémov dosiahnuť cukornatosť 21 až 22°NM. Ak sa však trochu posnažíte a urobíte redukciu úrody, cukor sa dokáže vyšplhať aj o niekoľko stupňov vyššie. Viac ako slnko však pukanské vína obohacuje miestne sopečné podložie, vďaka ktorému majú vína z tejto oblasti jedinečný charakter.  
Okrem vychýrených pukanských hrnčiarov česť svojmu remeslu robia aj vyhlásení miestni debnári. Ich sudy používajú vinári v širokom okolí. Okrem zaužívaného dubového dreva sa v Pukanci robili sudy aj zo vzácneho morušového dreva. Pukanec a jeho najbližšie okolie je známe tým, že je tu najväčší výskyt morušových stromov, v strednej, niektorí dokonca tvrdia, že v celej Európe. Fakt je, že sú tu od nepamäti. Pravdepodobne ich sem počas svojich výbojov priniesli ešte Turci. Strom sa tu dobre uchytil a jeho plody sú tu veľmi obľúbené, hlavne vo forme morušovice. Tá je veľmi vzácna, pretože plody sú malé a nedozrievajú naraz. Okrem priameho konzumu sa z nich robí džem, sirup, zavárajú sa a niektorí ich dokonca aj sušia. Dnes sa z moruše robia sudy iba výnimočne, pretože každý strom v okolí Pukanca je očíslovaný, má svoj štítok a GPS súradnice. Ak sa domácich spýtate na morušu čiernu, asi len nechápajúc potočia hlavou, pretože všetci ju tu volajú viničnou jahodou.

Vďaka Johannes z Cigľan
Vyrastať v takomto meste sa nedá bez toho, aby sa jeho bohatá minulosť nejako na vás neprejavila. Janko nebol výnimkou, a keďže banícke kladivko a želiezko ho nelákali, vybral si cestu vinársku. Na miestnom Viničnom vrchu obrábali vinicu aj Rosenbergerovci. Preto si k vinohradu mohol privoňať už ako malý chlapec. Nadýchol sa asi poriadne, pretože pri rozhodovaní, kam pôjde na strednú školu, voľba padla na „vinárku“ v Modre. Získané vedomosti docibril na vysokej škole v Nitre. Už pred jej skončením s otcom debatovali, čo bude robiť ďalej. Vtedy otec prišiel so zaujímavým návrhom.
Raz na ceste z vinohradu spozoroval kúdeľ dymu stúpajúci z hory. Dobre vedel, že v tých miestach sa nachádza stará tančiareň. Tá mala najlepšie roky už dávno za sebou a zub času sa do nej poriadne zahryzol. Komu to nevadilo, boli miestni dorastenci, ktorí tu trávili voľný čas. Okrem hlavnej budovy mala táto stavba aj krásnu pivnicu s dvoma dvadsaťpäťtisíc litrovými železobetónovými nádržami. Niet sa čo čudovať, veď jej zakladateľ Johannes z Cigľan bol obchodník s vínom. Tomu by asi srdce puklo, keby sa dozvedel, že kedysi táto chýrna budova dnes zíva prázdnotou a chýbalo iba málo a mohla ľahnúť popolom úplne. Mládež si totiž chcela spríjemniť chvíle v pivnici a založili si ohník, od ktorého sa chytili staré podvaly, na ktorých bývali sudy s vínom. O objekt už roky predtým nejavil záujem nik a o takto poznačenú ohňom už vôbec nik. Preto jej majiteľovi prišla ponuka od pána Rosenbergera vhod. S kúpou nebol žiadny problém. Jedna strana sa zbavila bremena a druhá získala obrovský potenciál.
Rok po roku budova získava späť tvár z čias najväčšej slávy. Na prestavbu, respektíve záchranu tak rozsiahlej budovy treba okrem financií aj dostatok času. Janko si s otcom už na začiatku určili priority. Najskôr dali do poriadku srdce vinárstva, pivnicu. Našťastie to nebol až taký problém. Staré banské dielo vyrazené do andezitu požiaru dokázalo odolať veľmi dobre. Steny sa umyli a najväčšia, vyše šesťdesiat metrov dlhá pukanská pivnica mohla opäť začať slúžiť.

Iba tekovské hrozno
Ján Rosenberger momentálne vlastné vinohrady síce ešte nemá, ale čo má, je veľmi dobrý vzťah s miestnymi vinohradníkmi. Drží sa svojho predsavzatia a hrozno nakupuje z Pukanca a blízkeho okolia. Niekedy sa však cíti, akoby sedel na dvoch stoličkách, pretože Pukanec sa nachádza na hranici oblastí Tekova a Hontu. No on sa už na začiatku rozhodol, že ľuďom bude prinášať iba vína z Pukanca. Oslovila ho myšlienka združenia Teroir Tekov, ktorého členovia vyrábajú vína iba z hrozna dopestovaného v tomto regióne. Majú na to pádny argument. Špecifické sopečné podložie dáva vínam nezameniteľný charakter a širší aromatický profil. Preto ich niektorí milovníci vína nazývajú aj horským vínom.
Vinohradníci, od ktorých Janko berie hrozno, sú väčšinou starí harcovníci, ktorým netreba vysvetľovať, ako sa treba o vinohrad starať tak, aby úroda bola nielen vizuálne, ale najmä technologicky dobre vyzretá. Popracovať však treba ešte na dátume zberu. Už roky tu totiž panuje akási davová psychóza. Jeden začne oberať a ostatní sa hneď pridajú, čo nie vždy prispieva k ideálnej kvalite. Do istej miery ich chápe, pretože ak niekto úrodu vo vinici nechá trochu dlhšie, je vystavená nielen lesnej zveri a vtákom, ale aj zlodejom. Janko si však dokázal poradiť aj s týmto. Pri ostatnej oberačke Muškát moravský nespracoval hneď. Vďaka veľkej ústretovosti vinohradníka Jána Frtúsa, ktorý mu bol ochotný zozberať toto hrozno aj s kúskom letorastu, ho vyviazal na šnúru a čakal, kým zoschne. Vtedy si ani neuvedomil, že sa stal historicky prvým vinárom z Pukanca, ktorý dorobil slamové víno. Dnes je už v predaji a vyzerá veľmi nádejne.

Miestne odrody
Okrem tejto novinky má Janko Rosenberger v ponuke niekoľko ďalších zaujímavostí. Najznámejšou je určite leánka, alebo ak chcete Feteasca Regala, ktorá hlavne z tejto oblasti zaujme svojou sviežosťou, ľahkosťou a citrusovým prejavom, ktorý výrazne podporuje miestny sopečný terroir. Dobre sa tu darí aj rizlingom, pinotom či sauvignonom, ale ešte pred tridsiatimi rokmi tu prím hralo Ottelo, medzi vinármi nazývané aj „samorodák“. Sám nám prezradil, že urobiť dobré víno z tejto odrody nie je vôbec jednoduché. Jeho hrubá šupka a slizovitá konzistencia dužiny si vyžaduje špecifický prístup pri spracovaní.
Z modrých odrôd sa v Pukanci pestuje hlavne Frankovka modrá a Svätovavrinecké. Z posledne menovanej odrody má Janko v ponuke až tri rôzne typy vín. Modré na bielo, vo svete skôr známe ako Blanc de Noir, ružové a klasické červené víno. Toto trio je zaujímavá ukážka toho, ako sa hrozno dokáže odzrkadliť v rôznych vínach vyrobených z tej istej suroviny.
Bol by rád, ak by sa pod Štiavnické vrchy vrátil aj Merlot či Pinot Noir, ktoré sa podľa historických záznamov v tejto lokalite kedysi dávno pestovali. Práve Pinotu by sopečné podložie mohlo vyhovovať o čosi viac a vína by mohli získať nezameniteľný charakter. Uvidíme o pár rokov, možno pukanský Pinot dobije vinársky svet.