ostrožovičová jarka

ostrozovicova 01ideológ, personalista aj ekonomický realista

Jej prvé odborné privoňanie k vínu sa odohralo v roku 1985 na vysokej škole poľnohospodárskej.

So svojimi spolužiakmi, diaľkarmi, väčšinou šéfmi vinárskych podnikov z Moravy a Slovenska po večeroch degustovali prinesené vína a do noci diskutovali aké je a aké mohlo byť.
Aj Jarka si tu dopĺňala vysokoškolské vzdelanie, aby mohla robiť ďalej svoju prácu v podniku, kde bola už vtedy zamestnaná. Lenže na rozdiel od ostatných bola kvetinárka.

Už je to dávno
Vyučená záhradníčka Jarka si v roku 1975 s čerstvým výučným listom dopĺňala maturitu pri zamestnaní. Peňazí v rodine nikdy nebolo nazvyš, a tak už v pätnástich rokoch uzatvorila prvú pracovnú zmluvu s ostravským TAZSMO (Technické a zahradní služby města Ostravy). Aj po vyučení pracovala s rastlinami, v záhradách aj skleníkoch, či bolo leto a či zima.
„Boli to ťažké, ale krásne roky. Milovala som vôňu zeme a kvitnúcich rastlín v skleníkoch. Už pred maturitou som mala na starosti celé skleníkové hospodárstvo. Rukami mi prešli tisícky karafiátov a chryzantém, od malej sadeničky až po kvet,“ spomína Jarka Ostrožovičová.
Po maturite ju zo skleníkov stiahli na riaditeľstvo. Začala robiť hlavou. A vtedy, v roku 1985, jej jedného dňa šéf prehovoril do duše. „Vzdelávanie je nutné!“ A vyslali ju na Vysokú školu poľnohospodársku do Lednice na Morave. Tam sa začal jej príbeh vína.


Už na prijímacích skúškach ho zbadala. Bol iný. Ohnivý, čierny, vysoký, fešák. Hovoril po slovensky. Vtedy, ako moraváčka, vôbec nepoznala slovo východniar. Dnes, po 25 rokoch života s ním, už vie. „Naša láska bola od prvej chvíle taká ako on. Ohnivá, prudká, rýchla. V roku 1988 si ma vzal za ženu,“ dodáva Jarka Ostrožovičová.

Začali od nuly
„Na manželskej posteli rozložené skriptá, ťaháky, knihy a medzi nimi môj malý syn. Tak sa chystala na štátnice. Mala necelých päťdesiat kíl, ale zvládla to na jednotku, doslova.
Jej muž vždy vedel, čo ďalej. Už od svojich stredoškolských čias dorábal pod rodičovským domom víno. Častokrát na diaľku, z Modry, kde študoval strednú školu, organizoval rodičov, kedy pridať koľko síry, kedy stáčať. Miloval víno, patril na Tokaj. A preto po ukončení školy v roku 1990, sa jej život obrátil o 180 stupňov. Vlastne o štyristoštyridsať, ale kilometrov. Toľko je z Ostravy do Tokaja.
Začínali s troma súdkami vína a troma riadkami vinohradu. Tie tri malé súdky majú dodnes. Stoja v troška väčšej pivnici vo vinárstve vo Veľkej Tŕni a stráži ich anjel, vytesaný do tufu. Ani prvé riadky vinohradu nikdy neopustia. Sú symbolom ich práce. Z novomanželskej pôžičky dokončili svoju prvú pivničku pod rodičovským domom v Slovenskom Novom Meste a začali podnikať.
„Občas to pre mňa bolo veľmi ťažké. Musela som si zvyknúť:  na môj nový domov, na nové prostredie, na nových ľudí aj východniarsku mentalitu. Nikdy som si nesťažovala. Len raz som utiekla domov do Ostravy. Aj so synom. Ešte som ani neuložila malého a manžel už bol vo dverách. Diaľka pre neho nič neznamenala. Prišiel si pre mňa a odviedol si nás naspäť. Miloval nás, a tak je to dodnes. A ja? Odvtedy „nezlobím,“ dodáva Jarka Ostrožovičová.

Cesta nebola ružami vystlaná
Začiatky boli poriadne náročné, pretože okrem výroby vína sa musela pani Ostrožovičová popasovať aj s novým životom. Kým predávali víno v rodičovskom dome, zažívala rôzne situácie. „Raz prišiel zákazník pre víno a doma nebol nikto, iba ja s mojím malým synom. Nič sa nedalo robiť, každá koruna bola dobrá. Išla som s cudzím pánom do pivnice, požiadala som ho, aby mi podržal syna, a ja som mu hadičkou zo súdka zatiaľ natiahla víno. Potom mi zaplatil 20 Kčs a odišiel,“ spomína Jarka Ostrožovičová.  
Hneď prvý rok po založení vinárstva mali na praxi študentov zo školy z Viničiek, kde predtým pracoval jej manžel. Okrem vlastného jej razom pribudli aj iné deti, o ktoré sa musela starať. Ráno navariť, potom s nimi pracovať. V noci, keď zaspal syn, častokrát etiketovali vína, aby ich manžel na druhý deň mohol odviezť starým dobrým Barkasom do Košíc.
Našťastie sa firme dobre darilo, a tak sa okrem výroby vína snažili zväčšovať aj výmeru vinohradov. Ak ste si v tej dobe chceli vysadiť vinohrad, nebolo to ako dnes, že si štepy na výsadbu jednoducho objednáte. Vtedy to bol naozaj podpultový tovar. Preto sa s manželom rozhodli, že si ich budú vrúbľovať sami. Podpníky sa im podarilo zohnať a očka mali z vlastných krov. „Teraz, keď sa prechádzame po týchto vinohradoch, mám veľmi príjemný pocit, ktorý sa dá iba ťažko opísať,“ dodáva Jarka Ostrožovičová.

Vrt do raja
Pivnica pod rodičovským domom jej svokrovcov, kde vyrábali víno, sa každý rok akoby zmenšovala. Preto sa mladí Ostrožovičovci začali obzerať po novom priestore. Stavať na zelenej lúke bolo lákavé, ale aj zaväzujúce, pretože bez úveru by to asi sotva zvládli a vidina mesačných splátok do konca života ich vôbec nelákala.
V období okolo roku 1995 začali Štátne majetky vo Veľkej Tŕni odpredávať niektoré budovy. Práve v nich videl vizionár  Ostrožovič svoju budúcnosť. Jeho manželka sa na to pozerala cez ekonomickú lupu. Čísla vyšli dobre a bolo rozhodnuté.
Dali urobiť skúšobný vrt, či sa aj tu v podzemí nachádza vrstva tufového podložia. Pri vŕtaní netrpezlivo postávali okolo, no prvé metre nedávali dôvod na úsmev. Až v ôsmich metroch vrták zaškrípal a na povrch dopravil prvé kúsky tufu. Radovali sa, ako keby narazili na zlato. Za pár rokov tu vzniklo viac ako päťsto metrov úplne nových tufových pivníc, v ktorých dnes zrejú ich tokajské poklady. Všetok tuf sa vynášal von práve cez otvor, ktorý vznikol na mieste vrtu. Vtedy skrsla Ostrožovičovcom myšlienka, že tu postavia výťah, ktorý príde vhod, keď už nebudú zvládať tých osemdesiat schodov z pivnice. Dnes slúži pohybovo znevýhodneným ľuďom, ktorí majú vďaka nemu možnosť zažiť atmosféru tokajských pivníc.

Robíme to pre radosť, ale ekonomika je základ
„Inovatívnych nápadov sú stovky, ale niekto to musí korigovať a cez uvážený pohľad zvážiť ich reálnosť. A práve toto zvláda moja manželka bravúrne,“ vysvetľuje Jaroslav Ostrožovič, ako to u nich pri rozhodovaní funguje. Jarka je aj pri bežných rozhodnutiach, s ktorými sa pasujú každý deň.
Či už ide o koncové doladenie chuti niektorých vín, alebo kúpu nového traktora. Základ je v tom, že v dvojici to ide lepšie. Názor manžela vždy bol, a aj stále je pre Jarku Ostrožovičovú veľmi dôležitý, aj keď je niekedy protichodný. Práve také situácie ich posúvajú ďalej a spolu sa snažia vybrať vždy riešenie, ktoré je pre firmu najlepšie. Ich súhru krásne vidieť aj na ich penzióne. Ako by mal fungovať vymyslel Jaroslav, ale interiérové doladenie a konečné finesy sú už dielom jeho manželky.
Vďaka nej vzniklo aj ich veľmi úspešné Hankove víno majúce zaujímavý a silný príbeh. Jozef Hanko bol úžasný a duševne veľmi silný človek. Nezlomili ho ani uránové bane v Jáchymove, kde prežil vyše desať rokov ako odsúdenec za „zločiny vlastizrady“. Vo svojich osemdesiatich piatich rokoch našiel v sebe silu zreštituovať rodinné vinohrady a chcel na nich pestovať hrozno. Zlý zdravotný stav mu to však už nedovoľoval. Jarka Ostrožovičová ho dlhšiu dobu nahovárala, aby im vinohrad predal. Pán Hanko o tom ani nechcel ani počuť. Sám však videl, že keď s vinohradom niečo neurobí, bude mu koniec. Stálo ju to veľmi veľa energie, aby pána Hanka prehovorila a vinicu im aspoň prenajal. Keď potom starý pán videl, ako príkladne sa o ňu Ostrožovičovci starajú, nakoniec im ju s dobrým pocitom na srdci predsa len predal. Na jeho pamiatku z nej každý rok robia víno pod názvom Hankove.
Názov línie vín pod označením Saturnia je tiež jej dielom. Nápad sa zrodil po debate so zaťom pána Hanka. Tento zanietený milovník prírody jej prezradil, že najväčší nočný motýľ Okáň hruškový (Saturnia pyri) žije aj v ich vinici na Makovisku. Okrem názvu dotiahla aj konečnú podobu etikety. Kresliť síce nevie, ale presne vedela, čo by na nej chcela mať a tak pri jej zrode viedla ruku grafika.

Štvrťstoročie na Tokaji
„V tomto roku máme ozajstné výročie! 25 rokov s vínom. Podnikanie nie je jednoduché. Ani podnikanie s vínom. Na konci je fľaša, krásne, vynikajúce, svetové víno, medaily, ocenenia. Cesta k nim je naozaj ťažká. Sú to stovky hodín práce, tisíce myšlienok, nápadov. Z nich vyjdú len niektoré. Tie najlepšie. Človek musí byť „snílek“ ale aj realista. Ekonomické myslenie je základ. Bez neho by tu už neboli ani tí najlepší!“ dodáva Jarka Ostrožovičová.