vajcziková ingrid

ingrid-vajczikovaTvár a duša vinárstva Hubert J.E. spol. s r.o.

Ingrid Vajcziková zdedila nos na kvalitné víno pravdepodobne po starých rodičoch. Tí v medzivojnovom období vlastnili v Bratislave na dnešnej Laurinskej ulici obchod Thek delikatesy. Až do roku 1948 tu predávali najrôznejšie dobroty, vrátane šampanského, najlepších francúzskych vín a koňakov.

Základ mala v rodine
K vínu mal blízko aj jej otec. V pivnici malej bytovky, kde bývali, každoročne dorábal niekoľko demižónov vína. Ako vyštudovaný biochemik sa tomuto koníčku venoval trochu hlbšie. Skúšal rôzne postupy a metódy. Tu si jeho dcéra Indrid po prvýkrát naozaj privoňala k vínu. Bol to pre ňu asi veľmi emotívny zážitok, pretože sama ho považuje za jeden z najsilnejších, ktorý ovplyvnil jej vinársky život.
Cesta Ingrid Vajczikovej k vínu však nebola taká jednoznačná, ako by sa mohlo zdať, pretože pôvodne chcela byť lekárkou. Medicínu začala študovať vo Viedni a popri tom stíhala aj ďalšie štúdium na Chemicko-technologickej fakulte v Bratislave. Častokrát bolo veľmi náročné doobeda absolvovať prednášky vo Viedni a poobede stíhať cvičenia v Bratislave. Našťastie na STU k nej boli ústretoví. Nepovolili jej síce prerušiť štúdium, pretože v tej dobe sa to kvôli takýmto dôvodom nedalo, ale povolili jej aspoň upraviť si rozvrh. Takto to ťahala tri roky. Pred začiatkom štvrtého predsa len počúvla hlas svojho srdca a aj vedúceho katedry profesora Fedora Malíka. Ten jej významne dopomohol v jej rozhodovaní. Zostala v Bratislave študovať jej milovanú biotechnológiu.

Do roka šéfkou výroby
Po skončení štúdia dostala pracovné miesto na Výskumnom ústave endokrynológie v Bratislave. Dlho sa tu však neohriala, pretože po troch mesiacoch neodolala ponuke a prijala miesto technológa výroby vo Vinárskych závodoch v Pezinku. To bola stanica, na ktorej nasadla na vinársky vlak a dodnes z neho nevystúpila. Mala obrovské šťastie, pretože sa dostala do kolektívu, kde stretla výborných ľudí, najmä Anku Hanuskovú, ktorá tu pracovala ako hlavná technologička výroby a šéfku laboratória Gabiku Vojtekovú. Tieto dve dámy ju nielen zasvätili do tajov vína, ale aj významne ovplyvnili jej vinárske myslenie. Naučili ju poradiť si nielen s problémom, s ktorým sa stretáva asi väčšina z nás, ale aj rozoznať a hlavne pomenovať vône a chute, ale aj chyby vína.
Po roku odišla pani Hanusková a mladej Ingrid Vajczikovej bola ponúknutá pozícia riadenia výroby. Na novej pozícii vydržala až do roku 2005. Vtedy sa vo vinárstve zmenili vlastnícke pomery, a preto sa rozhodla odísť. Novou zastávkou bolo vinárstvo Villa Vino Rača. Zmena to bola poriadna, keď si uvedomíme, že tu pracovala iba desatina ľudí v porovnaní s predchádzajúcou prácou.
Vládla tu rodinná atmosféra a mala aj možnosť dokončiť si doktorandskú prácu, v ktorej sa zaoberala, u nás v tej dobe málo prebádanej téme, mikrobiologickej kontaminácii pri výrobe vína. Táto problematika ju lákala už niekoľko rokov, pretože aj na novom pracovisku sa jej stávalo, že vyrobili výborné víno, ktoré v domienke, že sa už nič nemôže stať nafľašovali a o pár mesiacov po jeho otvorení zažívali sklamanie. Uvedomila si, že problém musí nastávať pri fľašovaní, kde dochádza k chybám, a tým k rôznym mikrobiologickým kontamináciám. Preto sa v doktorandskej práci zamerala najmä na mikrobiologickú kontamináciu pri výrobe a plnení vína.

Osudová ponuka
Pred piatimi rokmi sa jej narodil tretí syn. Keď mal tri mesiace, oslovili ju z vinárstva Hubert J.E. spol. s r.o. Dostala ponuku nastúpiť na pozíciu hlavného enológa spoločnosti. V tej dobe vedenie Hubertu J.E. spol. s r.o. kúpilo, okrem Vinei, všetky značky patriace bývalému Vitisu. Takáto ponuka sa neodmieta, a preto jej manžel ostal na materskej dovolenke s ich tretím synom a ona nastúpila do práce.
Všetko sa to zbehlo za pár týždňov a Ingrid Vajcziková sa razom stáva nosom aj jazykom najväčšieho vinárstva na Slovensku, čo sa produkcie týka.
Vzhľadom na to, že firma Hubert J.E. spol. s r.o. nevlastní žiadne vinohrady, všetku vstupnú surovinu nakupujú. Pri jej kontrole Ingrid Vajcziková prvýkrát vstupuje do procesu výroby ich produktov. S dodávateľmi muštov a vín vedie ešte pred dodaním dlhé rozhovory, aby kvalita bola podľa predstáv. Ak vzorka spĺňa kritériá, objedná sa požadované množstvo, ktoré opäť senzoricky skontroluje so svojím degustačným tímom, či kvalitou zodpovedá pôvodnej vzorke. Pri výrobe tichých vín môže tak pred filtráciou a plnením do fliaš dôjsť ešte k drobným korekciám.
Pri šumivých nápojoch sa základné víno zakvasí kultúrou ušľachtilých kvasiniek. Tento krok výroby je plne v jej rukách. Zastáva názor, že sa pri výrobe má používať čo najmenej neprírodných prípravkov. „Pre mňa je dôležité, aby víno bolo pekné samo o sebe,“ vyjadruje svoj názor na kvalitné šumivé vína Ingrid Vajcziková.

Jedinečnosť Hubertu
Firma Hubert J.E. spol. s r.o. je jedinou firmou na Slovensku, ktorá pri výrobe šumivých vín používa všetky štyri metódy. Každá vyžaduje isté technologické zásady. Pri metóde Charmat sa hotové víno kvasí vo veľkých šesťdesiattisíclitrových tankoch šesť mesiacov. Potom ho skontroluje a rozhodne, či môže ísť na filtráciu a plnenie, alebo ho treba ešte doladiť. Takouto metódou sa vyrába Hubert Club a Hubert Grand. Pri metóde Asti, ktorou sa vyrába najpredávanejšie šumivé víno u nás, Hubert De Luxe, je postup trochu iný. Najdôležitejšia úloha je vybrať vhodný mušt. Ak sa jej páči, môže ísť do obrovských nerezových tankov, kde sa celoročne skladuje pri teplote -1°C. Ak je treba, určitá časť sa zahreje a zakvasí. Fermentácia prebieha približne štyri týždne a kvasenie sa zastaví pri obsahu alkoholu 6 až 9%. Zvyškový cukor je prirodzený, nedodáva sa žiadny dosážny likér ako pri ostatných metódach. Pri tejto metóde kontroluje kvasenie častejšie, pretože ak by sa víno vydalo zlou cestou, už niet návratu späť. Ďalšou, ktorú používajú, je tranzverzná metóda (Méthode Transvasage). Sekundárna fermentácia prebieha vo fľašiach po dobu deviatich mesiacov. Potom sa obsah všetkých fliaš scelí a znovu naplní do pôvodných fliaš. Takto sa vyrába Hubert l´Original. Poslednou je tradičná, klasická metóda (Méthode Traditionelle, Champenoise, Classique), pri ktorej sa počas sekundárnej fermentácie fľaše ručne striasajú po dobu jedného roka. Potom sa po zmrazení hrdla fľaše kvasinky odstrelia a vína sa dosážnym likérom upravia na požadovanú cukornatosť. Takýmto spôsobom sa vyrábajú Johann a Paulína.
Pri všetkých metódach sú najdôležitejšie vstupné vína, ktoré sa kupážujú, aby sa zachoval podľa možnosti čo najidentickejší prejav. Preto je každý rok ich pomer iný. Závisí od toho, aký bol daný ročník. Ingrid Vajcziková sa pri tomto kroku výroby sústredí okrem obsahu kyselín a cukrov aj na celkový dojem.

Karpatské Brandy Špeciál - slovenský fenomén
Kto by u nás nepoznal chýrne „kábéeško“? Veď ho nájdeme v najluxusnejších reštauráciách a hoteloch, ale aj v malej dedinskej krčmičke. Túto značku destilátu, pôvodne z dielne Vinárskych závodov Pezinok, teraz Hubertu J.E. spol. s r.o., môžeme kľudne považovať za slovenský fenomén medzi destilátmi. Aj na jeho výrobu a celkovú kvalitu dohliada Ingrid Vajcziková. Jeho história sa začala písať ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a aj dnes sa snažia dodržať jeho pôvodné výrobné postupy. Okrem vstupnej suroviny sledujú aj proces vypálenia destilátu a dôsledne vyberajú sudy určené na jeho vyzrievanie. Kvôli zachovaniu pôvodnej chuti pri rozhodovaní uprednostňujú tak, ako boli uprednostňované aj v minulosti, najmä sudy zo Slovenska a Českej republiky. V porovnaní s barikovými sudmi na víno sú tieto skoro o sto litrov väčšie, majú 320 litrov a hrubšie dúšky, ktoré lepšie eliminujú odpar cez póry. Destilát v nich zreje minimálne päť rokov a každých dvanásť mesiacov podlieha kontrole, ktorá sa nezaobíde bez Ingrid Vajczikovej. Ak niektorý sud nevyhovuje kvalitou, vyradí sa. Na záver sa všetky sudy ochutnajú, obsah najlepších sa scelí a fľašuje pod značkou Karpatské Brandy Špeciál. „KBŠ je slovenský fenomén. Aj tento rok ho máme úplne vypredaný. Vrele ho odporúčam ako darček pre zahraničné návštevy, pretože si myslím, že veľmi slušne reprezentuje našu krajinu,“ dodáva Ingrid Vajcziková.

„Víno je pre mňa nielen prácou, ale je aj mojím životným poslaním, ktoré ma napĺňa. Samozrejme, že bez pomoci, pochopenia a podpory zo strany mojej rodiny, detí, priateľov a našich adoptívnych starých rodičov Haladovcov by to nebolo to „pravé orechové“. Žijem už viacej ako desať rokov v Ružindole, ktorý je známy tým, že boli u nás upálené pred 270 rokmi posledné dve bosorky. Starí Ružindolčania hovoria, že sa každá žena po desiatich rokoch pobytu stáva bosorkou. Ja sa bosorkou necítim, ale čo sa vína týka „Čarujem a baví ma to!“ Veľa priateľov jej preto hovorí „Rošindolská vínna bosorka“.