petrech miroslav

miroslav-petrechOd slivkového vína k rizlingu, ktorý obehol svet
Rodák z Bošáce, mužliansky vinohradník, tvorca legendárneho Bobuľového rizlingu 2001, ktorý dostal od Róberta Parkera 94 bodov a muž, na ktorom stojí vinárstvo Château Belá, to je asi stručná charakteristika vinárskej cesty v súčasnosti čerstvého sedemdesiatnika Miroslava Petrecha.

Pri spomienkach na prvé stretnutia s ním si uvedomujem, že pre mňa bol vinárska legenda už pred tým, ako sa jeho vína stali všeobecne známe. Nemal som vtedy ešte extra dobrý prehľad o slovenskom vinárstve, a tak nie je čudné, že keď som na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia vďaka jednému známemu ochutnal vína z Mužle, meno ich tvorcu mi nič nehovorilo. Meno síce nič, ale tie vína! Bez preháňania hovorím, že ma neskutočne zaujali. Povedal som si, že ich tvorcu musím spoznať. Trvalo však možno dva roky, kým sa mi s ním podarilo skontaktovať a dohodnúť ochutnávku v jeho pivnici uprostred vinohradov. Tvorili sme tam vtedy vekovo aj profesne rôznorodú skupinu, ale zažili sme degustáciu, na ktorú doteraz všetci s nadšením spomínajú napriek tomu, že niektorí počas nej dostali po prstoch, lebo nedržali pohár správnym spôsobom. Už vtedy sa dali u neho nájsť ľahké voňavé vína, ale aj pre nás vtedy nepoznané, neskutočne koncentrované prírodne sladké skvosty. Vtedy sme ešte netušili, že čoskoro presunie svoje vinárske pôsobenie do väčšej pivnice v kaštieli v neďalekej Belej, ale o tom neskôr. Najskôr sa vráťme o pár desaťročí v čase.

Školské roky
Pri výbere strednej školy ho ovplyvnilo, že vyrastal v Bošáci, ovocinárskom kraji, kde aj teraz pri prechádzke chotárom nájdete veľa starých odrôd sliviek, jabĺk či hrušiek. Zamieril na Ovocinársko-vinohradnícku školu. Vďaka atmosfére Modry a vplyvu kamarátov však postupne stále viac a viac inklinoval k vinohradom.
Už vtedy mal dušu experimentátora. Domov do Bošáce, kde predtým o hrozne ani nechyrovali, doniesol z Modry sto kusov Čabianskej perly. Vysadil ich, ale do troch rokov všetky vymrzli. V neďalekej Zábudišovej však ešte doteraz rastú a rodia tri korene Iršai Olivera, vysadené v jeho stredoškolských rokoch. Skúšal dorobiť aj vlastné víno. Použil ale tradičné bošácke suroviny - slivky a jablká.
Už v treťom ročníku sa rozhodol pre pokračovanie štúdia na vysokej škole v Lednici. Tam sa od tretieho ročníka začala špecializácia a on sa ocitol spolu z ďalšími ôsmimi spolužiakmi pod krídlami Viléma Krausa, profesora, ktorého má v profesnom životopise veľa súčasných vinárskych odborníkov na Slovensku a v Čechách. Vďaka jeho zahraničným kontaktom sa dostal v roku 1968 na ročnú stáž do rodinného vinárstva v Rakúsku. Videl tu, ako to funguje v malej firme, kde majiteľ rozhoduje o všetkých dôležitých krokoch sám. Tu okrem cenných praktických skúseností zdokonalil aj svoju nemčinu. Tá sa mu o tridsaťdva rokov celkom zišla…

Príchod do Mužle
Výber miesta jeho, nakoniec osudového profesionálneho pôsobenia, mala na svedomí čiernovlasá modrooká dievčina so Štúrova, s ktorou sa zoznámil, keď navštevoval sestru. S tou sa oženil a prácu si našiel v neďalekom mužlianskom družstve. Tu ho čakalo 110 hektárov vinohradov a marhuľový sad. Po absolvovaní vojenčiny v roku 1971 vhupol rovnými nohami priamo do oberačky. Po nej dostal od agronóma ponuku vziať si pod palec starosť o vinice a sady. Nemal to ako mladý inžinier ľahké, ale už vtedy si vedel vydobyť rešpekt.
Výsadba vinohradov sa v tej dobe masívne podporovala a to bolo cítiť aj v Mužle. Čakala ich obnova starých a výsadba nových viníc. Mechanizácia nebola na takej úrovni ako dnes, preto to obnášalo veľa ťažkej práce. Štepy si pripravovali sami a jamy na výsadbu sa kopali ručne.
Už v tých dobách vedel, že táto oblasť má na viac ako produkovať priemerné hrozno na masovú výrobu vína. Pestovanie hrozna sa v tej dobe orientovalo na kvantitu. Ich smerovalo do vinárskych závodov v Štúrove. Príplatky za cukornatosť vtedy končili pri hodnote 22 °NM no on vedel, že sa tu dá dosiahnuť oveľa viac. Raz odovzdával tri a pol tony rizlingu vlašského s cukornatosťou 29 °NM. Namiesto príplatku mu hrozili zrážkou z ceny za hnilobu. Na strapcoch sa totiž vytvorilo veľa cibéb. Teraz by nad takým hroznom zaplesalo srdce nejedného vinára.
V tom období nespal ani jeho vinársky talent. V družstevnej pivnici dorábal v primitívnych podmienkach dve-tri tisíc litrov vína, na ktorom si radi pochutnávali vtedajší funkcionári. Nebol by to on, keby stále neskúšal niečo nové. Najviac spomína na rok 1981, keď vyrobil tristo litrov rizlingu vlašského na tokajský spôsob. Obsah cukru malo na úrovni šesťputňového výberu.
Už vtedy spolupracoval so svojím spolužiakom z vysokej školy Ondrom Korpásom. Spolu ťahali aj vinohradnícku osvetu v tomto kraji.

Horkosladkosť podnikania
Pomerne pokľudné vinohradnícke roky narušila zmena režimu. Cena hrozna klesla na tri koruny. V 1993 mu ekonóm družstva povedal: „Miro, rentabilita vinohradov je zlá, buď ich zlikvidujem, alebo si ich zober do prenájmu.“ On vtedy ani netušil, čo prenájom obnáša, ale aj tak sa so svojím mladším kolegom Attilom Szabóom rozhodli, že idú do toho. Pre firmu vymysleli názov RIVEL, odvodený z názvov troch najtypickejších odrôd pre tento kraj: Rizlingu vlašského, Veltlínu zeleného a Leánky.
Chuť skúsiť podnikať mali, ale o tom, čo to všetko prinesie, netušili. Prevzali pod seba aj pracovníkov. Miroslav Petrech teraz už s úsmevom spomína: „Na konci mesiaca sme čakali, kedy príde výplata. Akosi sme zabudli, že peniaze máme teraz ľudom vyplácať my.“ Vôbec, začiatky boli veľmi divoké. Ľudia si zas museli zvykať, že z družstevného majetku je súkromný, a že sa z neho nedá brať ako z vlastného.
Hľadanie odberateľov a ich ochota platiť za dodané hrozno bol ďalší horor. Celá morálka obchodu bola na úrovni Divokého západu. Najhoršie to dopadlo s Vínom Košice, ktoré im nevyplatilo deväť miliónov korún. Drobným pestovateľom, ktorí cez nich predali svoje hrozno, lebo vtedy ho od nich nikto nevykupoval, zostali dlžní dva a pol milióna. Napriek tomu, že to mohli riešiť bankrotom ako mnoho iných „eseročiek“, oni všetko z vlastných zdrojov vyplatili. Sedem rokov sa z toho dostávali. Potom sa to už s odberateľmi zlepšilo, cez vinárstva v Rimavskej Sobote, Rači a Modre sa dostali k Petrovi Matyšákovi, s ktorým k obojstrannej spokojnosti spolupracujú až doteraz.

Raketa menom Château Belá
Napriek všetkých spomínaným problémom stále v malom experimentoval s vínami. Pivnica uprostred areálu, v ktorom hospodárili, skrývala mnohé vínne poklady. Popri stenách ležali stovky rôznorodých fliaš – výsledkov jeho pokusov s odrodami, cukornatosťami a rôznymi postupmi. Aj keď urobil v živote stovky vín, vždy iba odrodové. Tak ako jeho priateľa Ondra Korpása, aj jeho baví spoznať do podrobnosti možnosti každej sorty. Asi ho ovplyvnil aj výrok profesora Gavorníka, ktorý si vypočul ešte na začiatku šesťdesiatych rokov: „Výroba zmesových vín je len pre lenivých.“
Samozrejme, pohrával sa s myšlienkou robiť vo väčšom aj vlastné vína, ale vždy ho niečo odradilo. Peňazí nazvyš nemal a brať si vtedy úver za úroky prekračujúce dvadsať percent nepripadalo do úvahy. Osud je však veľký kombinátor a praje pripraveným. Keď v roku 2000 grófka Ilona von Krockow kúpila od štátu rozpadajúci sa kaštieľ v Beléj ich bývalé rodinné sídlo, začal sem chodiť aj svetovo uznávaný moselský vinár Egon Müller, vtedy čerstvo priženený do ich rodiny. Videl ich vinohrady a tak sa začal zháňať po človeku, ktorý sa o ne stará. Párkrát sa stretli, debatovali, ochutnávali jeho vína. Páčili sa mu, a tak vznikol zárodok myšlienky založenia vinárstva Chateau Belá. Pol roka sa dohadovali, ako by to mohlo fungovať, lebo z Rivelu odísť nechcel. Nakoniec si tľapli. Dostal voľnú ruku. Mohol si vybrať, aké technologické zariadenia chce. Všetko mu odobrili a dovolili kúpiť. Investoval do vybavenia desať miliónov korún.
Presadenie sa novej značky na trhu trvá minimálne 10–15 rokov. To, že Château Belá sa podarilo omnoho rýchlejšie, je aj zásluha jeho mena. Priznáva, že mali aj veľké šťastie. Ich Rizling rýnsky 2001, bobuľový výber, sa neskutočne vydaril a spravil im veľké meno a potom to už išlo.

Vinárska pieseň ešte nie je dospievaná
Miroslav Petrech zažil veľa vzostupov aj pádov, avšak vždy akoby pre neho platila charakteristika, že aj keď je hlava v oblakoch, nohy sú vždy na zemi. Ono keď príde sláva, vždy sa pokúša o vašu dušu a vtedy je dobre byť ukotvený pevnými životnými zásadami. Na časy, keď prudko stúpla jeho popularita v našich vinárskych kruhoch, spomína: „Aby som si o sebe veľa nemyslel, mi stačila jedna cesta po vinároch v Nemecku. Tam sú desiatky takých Petrechov.“
Aj keď sa zdá, že tento vitálny čerstvý sedemdesiatnik postupne zvoľňuje z pracovného tempa, úplne to neplatí. Nedávno, v ročníku 2013, sa mu splnil jeden vinársky sen. Keď mu pred pár rokmi dal Egon Müller ochutnať svoj Rizling hrozienkový výber (TBA) 1959 bolo to aj po päťdesiatich rokoch neskutočné víno v perfektnej kondícii. Vtedy si povedal, že také víno musí raz spraviť. Odvtedy čakal na vhodný ročník a minulý rok to vyšlo. V pivnici mu zreje cibébový Rizling rýnsky a kto ho mal možnosť ochutnať musí uznať, že sa zrodilo veľké víno. Páči sa aj jeho inšpirátorovi Egonovi Müllerovi. Prvých 150 fľašiek už prekročilo naše hranice a zamierilo do Champagne za cenu 45 €.
Aj ďalšie jeho plány nenasvedčujú, že by sa chystal do vinárskeho dôchodku. Rukami mu už, od štepov až po vína, prešlo desiatky odrôd, aj tak sa vie stále nadchnúť, keď objaví niečo nové. Na nedávnej dovolenke na Sardínii sa mu tak zapáčili vína z bielej odrody Vermentino, že chce mať z nej päťsto kusov koreňov vo svojom vinohrade. Má aj ďalšie plány, tak mu v mene celej redakcie želáme veľa energie a zdravia na ich uskutočnenie.