maciková mária

maria-macikovaosobnosť slovenského Tokaja

Víno a Tokaj sa jej stali osudom a výrazne ovplyvnili jej životné smerovanie. Dnes si bez týchto dvoch fenoménov a svojej rodiny vôbec nevie predstaviť svoj život.

Mária Maciková sa narodila v Bežovciach, neďaleko mesta Sobrance a len kúsok od ukrajinskej hranice. V rodine nemali žiadne vinohrady ani sa nevenovali výrobe vína. Jej jediný kontakt s hroznom  bolo zopár koreňov stolových odrôd, ktoré mali vysadené za domom. K vínu ako takému sa dostala až počas štúdia na vysokej škole. Na Katedre biochémie a biotechnológie študovala odbor Kvasná chémia. Počas študentských čias sa v Bratislave zoznámila aj so svojím manželom Jaroslavom, tiež východniarom z vinohradníckej obce Choňkovce, ktorý ju zasvätil do vinárskych tajov. Ich vzťah začal na vtedy povinných oslavách sviatku práce na Prvého mája. Po manifestácii ju Jaroslav pozval na pohár vína do Tokajskej vinárne na bývalej Leningradskej, dnes Laurinskej ulici. Vtedy si posedeli pri džbániku lacnejšieho malokarpatského vína, lebo na drahý Tokaj nemali. Vtedy ani netušili, že o pár rokov neskôr im prejdú rukami hektolitre tohto vzácneho moku.
Po skončení školy si s manželom hľadali prácu a práve na juhovýchode vo Vinárskych závodoch v Slovenskom Novom Meste boli voľné pozície, ktoré vyhovovali ich aprobácii.A tak bolo rozhodnuté. V tomto hraničnom meste bola spracovateľská prevádzka, ale riaditeľstvo a podzemné pivnice boli v Malej Tŕni. Práve tu prijali Máriu Macikovú na pozíciu riadenia kvality. Pod jej vedením vzniklo na tomto pracovisku nové laboratórium, v ktorom sa robili nielen analytické a mikrobiologické rozbory, ale zriadila tu aj špeciálne laboratórium na rozbor pôdy. Na tomto pracovisku sa okrem bežných kontrol kvality robili aj mnohé výskumné projekty. Najzaujímavejší z nich sa venoval pestovaniu plesni Botrytis Cinerea Phersoon na živných pôdach a jej pôsobeniu na bobule Furmintu priamo vo vinohrade. Zámerom bolo, aby sa tvorba cibéb urýchlila. Ale výsledkom tejto výskumnej práce je, že všetko so všetkým súvisí a príroda si nenechá diktovať. A tak aj naďalej tento unikát je v jej moci a neskorý zber hrozna sa výraznejšie prejaví na konečnej kvalite vína.

Iná doba
Jej deti Jaroslav a Michaela vyrastali už od malička striedavo v laboratóriu a vo viniciach. Keďže starí rodičia bývali ďaleko, tak museli byť s ňou. Vtedy fungoval trochu iný systém ako dnes. Mimo svojej práce mali vyčlenené v podnikových vinohradoch pol hektárovú parcelu, o ktorú sa museli starať. Od vysadenia štepov ju mali priviesť až do rodivosti. Za prácu mali síce zaplatené, ale museli stíhať agrotermíny spolu aj s dvoma malými deťmi. Výhodu pre vtedy ešte štátny podnik to malo v tom, že všetky vinice boli ukážkovo obrobené. Teraz je to však úplne iné. Mnohé vinice žijú svoj pustý a zarastený život, v ktorom každý rok prídu o niekoľko krov a pomaly umierajú. Môže za to zákon či ľudská hlúposť? Už sa ani nikto neodváži hovoriť o nevyhnutnosti pozemkových úprav. Mali by ho za blázna, a aj tak by sa v tom smere nič nezmenilo. Babylon pozemkových vzťahov tu vzorovo vládne a vysporiadavať pozemky a myslieť si, že keď ich kúpite, ich aj budete obhospodarovať, je veľkým omylom. A výsadby na prenajatých plochách? Veď buďme úprimní, kto z nás by investoval do obnovy či výsadby viníc na ploche, ktorá mu nepatrí. Možno pri jednoročných plodinách by to až taký problém nebol. Jeden rok vysadíte a na druhý na tom istom mieste už môžete vysadiť niečo iné, no vinohrad sa zakladá na niekoľko desiatok rokov. Spomínam to preto, že počas rozhovoru s Máriou Macikovou nám jej syn Jaroslav s radosťou oznámil, že práve dokončili výsadbu úplne novej pätnásťhektárovej vinice. Prezradil nám aj to, že rokovania s pôvodnými vlastníkmi trvali neuveriteľných viac ako osem rokov.

Všetko zlé je na niečo dobré
Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 pani Maciková bola nútená na krátky čas vymeniť vinársky región a vo firme Víno Košice začala pracovať ako výrobná riaditeľka. Na starosti mala štyri prevádzky - Kráľovský Chlmec, Sobrance, Michalovce a Moldavu nad Bodvou. No privatizačný ošiaľ sa nevyhol ani tomuto závodu, a preto sa v roku 1995 rozhodla, že radšej dobrovoľne odíde a skúsi začať podnikať. Keďže celý život sa venovala iba kontrole pri výrobe vína a výskumnej práci v laboratóriu, voľba, akým smerom sa uberie, bola viac-menej istá. Pred založením rodinného vinárstva v roku 1995 zažila ešte krátku etapu vlastnej reštaurácie a predajne vína, no veľmi rýchlo pochopila, že jej srdce profesne patrí práve výrobe tokajského.
S manželom kúpili v Malej Tŕni staručký domček s pivnicou, ku ktorému, najmä kvôli pivniciam, postupne pribudli ďalšie dva. Dnes na tomto mieste stojí moderné vinárstvo, ktoré sa ešte stále rozvíja.

Renesancia na Tokaji
Vplyvom zahraničného kapitálu na Tokaji, najmä na maďarskej strane, sa začala aj tu výroba reduktívnych vín. Zo začiatku sa mnohí s ňou nevedeli zžiť, ale postupom času zistili, že to bol správny krok. Je dobré, že v tejto výnimočnej vinohradníckej oblasti sa nerobia vína len zaužívanou a klasickou oxidatívnou metódou, ale pribudol aj tu trend ľahkých ovocných a odrodovo charakteristických vín.
U Macikovcov to pochopili okamžite. Novou cestou sa vydal syn Jaroslav, ale tokajské špeciality sú od založenia firmy pod patronátom jeho mamy Márie. Samozrejme, že jednotlivé etapy výroby navzájom konzultujú, ale konečné slovo pri „klasike“ má ona.
Nový zákon na Tokaji priniesol určité zmeny aj do výroby tokajských výberov. Už nemusia zrieť v 136-litrových Göncských sudoch päť a viac rokov, ale vyzrievanie v sudoch sa skrátilo a pristúpilo sa aj k fľašovému dozrievaniu. O čo skôr sa víno vyberie zo suda, o to dlhšie môže zrieť vo fľaši. K tomuto kroku sa pristúpilo hlavne kvôli tomu, aby neboli až také „ťažké“ a pôsobili sviežejším dojmom. Zmena sa dotkla aj sudov. Zaviedla sa ich skoršia obmena, čím vína získali nielen na sviežosti, ale dostala sa do nich aj príjemná drevitá aromatika, ktorá rokmi slabne. Veľmi dôležitý krok však zasiahol aj víno samotné. Dakedy sa cibéby zalievali vínom, ktoré ostalo v pivnici. V novom zákone, kvôli tomu, aby sa nemiešali cibéby a víno z rôznych ročníkov, sa stanovilo, že sa budú zalievať iba vínom z toho istého ročníka. Tak­že pozberané cibéby sa uložia do pivnice, kde čakajú, kým vykvasí víno, ktorým sa potom zalejú. Novinkou pre mnohých je aj možnosť zaliať hrozienka napadnuté ušľachtilou plesňou muštom, ktorý následne s nimi aj prekváša. Takýmto spôsobom bol vyrobený aj ich veľmi úspešný štvorputňový výber z ročníku 2000, ktorý Macikovci symbolicky nazvali Millénium. Nový zákon tiež už nepočíta s dvojputňovým výberom, ktorý nahradili tokajský forditáš a mášláš.

Vďaka za Tokaj
Celý nový zákon by nám však bol nanič, keby ho nebolo kde uplatniť. Veď mnohí z nás si neuvedomujú, že o toto dedičstvo sme mohli veľmi jednoducho prísť, a na záchrane Tokaja má Mária Maciková tiež veľký podiel.
Snaha o zjednotenie vinárskeho zákona na slovenskej a maďarskej strane je už niekoľko rokov. Celý maďarský zákon bol preložený do slovenčiny do posledného slovíčka, vrátane špecifikácie, ktorá sa musela dať cestou Úradu priemyselného vlastníctva na schválenie do Bruselu. A práve tu začali problémy. Možnože niektorí z vás by si pomysleli, že prišli iba zo strany našich južných susedov, ale paradoxne, polienka pod nohy si pokladali Slováci aj sami sebe. Bolo to ťažké obdobie a keby sa slovenskí výrobcovia tokajského vína, združení v združení Tokaj Regnum, nedali dokopy a krok po kroku nešli za svojím cieľom, dnes by sme Tokaj na Slovensku nemali. Našťastie zvíťazil zdravý rozum a dnes je Tokaj Regnum vlastníkom práv na označovanie tokajské víno na Medzinárodnom úrade pre ochranu duševného vlastníctva v Ženeve a zároveň aj držiteľom chráneného označenia pôvodu Vinohradnícka oblasť Tokaj. Pôvodní kompetentní, ktorí to mali na starosti, si mali uvedomiť, že táto výnimočná oblasť našej krajiny nepatrí iba vinárom, ktorí na nej momentálne pestujú hrozno a vyrábajú vína, ale je  dedičstvom národa a osobné preferencie či výhody mali ísť bokom.
„Ďalšou našou nezmyselnosťou sú aj uznané odrody povolené na výrobu tokajských vín. V Maďarsku sú okrem Furmintu, Lipoviny a Muškátu žltého povolené už aj nové odrody Zéta, Kabar a nové klony Furmintu, no na Slovensku „treba“, aby nové odrody prešli registráciou. Jednoducho povedané, je potrebné odskúšať, či sú u nás vhodné na pestovanie. Taký je zákon. Otázka znie, či je to naozaj potrebné, keď v päť kilometrov vzdialenom Maďarsku už uznané sú? Nehovoríme predsa o päťsto kilometrových vzdialenostiach a ozaj, nežijeme náhodou v EÚ, kde hranice už nie sú? Je to naozaj trochu čudné, veď pri iných plodinách už tieto nezmyselné zákony boli dávno zrušené,“ vysvetľuje svoj názor Mária Maciková.
Napriek  všetkým prekážkam dokázala Mária Maciková so svojím manželom Jaroslavom a za pomoci syna, jeho manželky Eriky a dcéry Michaely za necelých dvadsať rokov vybudovať vinársku firmu, ktorá vďaka nej patrí na Slovensku vo výrobe tokajských špecialít medzi absolútnu špičku. S ich vínami sa dnes už môžete stretnúť na celom svete. Mimo Európy, kde sú ich vína ponúkané v dvanástich michelinových reštauráciách, je to už aj Amerika a z Ázie hlavne Japonsko.