ďuríková janka

durikova01vinohradníčka, vinárka a množiteľka viničových sadeníc

Po zmene režimu koncom deväťdesiatych rokov dostala na výskumnom ústave, kde pracovala na oddelení šľachtenia viniča, výpoveď. Vtedy to cítila ako veľkú krivdu. Nechcela to už nikdy zažiť, tak si založila vlastnú firmu. Vďaka jej cieľavedomosti a pracovitosti funguje a rozvíja sa dodnes.

Pri mnohých našich článkoch spomíname, koľká generácia vinárov sa venuje tomuto ušľachtilému odvetviu. No u pani Ďuríkovej je to trochu inak, pretože  ona žiadnych takýchto predkov nemá, no tradíciu musí vždy niekto začať.  

Životný míľnik
Nasmerovanie jej profesijného života začalo spontánnym rozhodnutím na konci základnej školy. Na začiatku deviateho ročníka prišiel do školy robiť nábor vtedajší riaditeľ Výskumného ústavu vinohradníckeho a vinárskeho. Chýbali im zamestnanci a na vinársku školu sa hlásilo málo uchádzačov. Navyše riaditeľ ponúkanú profesiu nazval pre mladú Janku veľmi neodolateľne - vedecko-výskumný pracovník. Domov už prišla so zmluvou, ktorej súčasťou bol po úspešnom skončení štúdia aj pracovný kontrakt na desať rokov. Navyše výskumný ústav sa zaviazal, že bude hradiť všetky náklady spojené so štúdiom, vrátane internátu. Rodičia boli dcériným rozhodnutím poriadne prekvapení, ale odhodlanie a zápal v jej očiach bol natoľko presvedčivý, že nakoniec podľahli a povedali áno. Všetko to malo veľmi rýchly spád a už na druhý deň odišla na internát do Želoviec.
„Takto to asi malo byť. Verím, že medzi nebom a zemou niečo musí byť a niekto poťahuje šnúrky osudu každému z nás. Bolo to moje veľké rozhodnutie a bolo správne, táto práca ma vždy bavila. Dnes sa zo všetkých mojich spolužiakov venujem tomuto odboru iba ja,“ komentuje spätosť svojho osudu s vinohradníctvom Janka Ďuríková.

Nová doba všetko zmenila
Po nežnej revolúcii sa na výskum akosi pozabudlo a pomaly všetko upadalo. Doba proste nepriala ani jej pracovisku a pani Ďuríková úplne nelogicky po dvanástich rokoch práce ako prvá dostala výpoveď. Tá akoby symbolizovala začiatok konca. Zrazu na nič neboli peniaze a výskumná stanica v Opatovskej Novej Vsi postupne úplne zanikla.
Ostala nedobrovoľne bez práce, čo ju vtedy veľmi zasiahlo. Cítila veľkú krivdu, pričom vedela naisto, že toto už nikdy nechce zažiť.  V roku 1997 prišla ponuka odkúpiť časť areálu bývalého Výskumného ústavu, ale nemala žiadne peniaze. No mala niečo cennejšie, odvahu, vedomosti a silu ísť do toho. Pred založením firmy musela najskôr na úrade práce absolvovať kurz pre začínajúcich podnikateľov, až potom sa mohla uchádzať o finančnú podporu. Všetky príspevky si vybavila sama. Na úradoch jej veľmi nechceli pomáhať. Jednými dvermi ju vypoklonkovali, no ona druhými prišla. Chodila dovtedy, kým nedosiahla, čo chcela. Hneď od začiatku zamestnala piatich ľudí a na každého dostala od štátu bezúročnú podporu. Z tej však musela do troch rokov vrátiť šesťdesiat percent. Do termínu všetko vyplatila, nebolo to však vôbec jednoduché.
Pôvodné vinice výskumného ústavu už nedokázala zachrániť a musela ich vysadiť nanovo. Pri ich revitalizácii  potrebovala poriadne stroje, no peňazí nazvyš nebolo. Nakoniec si aj s týmto dokázala poradiť. Mala aj trochu šťastia, pretože doba bola vtedy trochu iná. Ak chcela získať dotácie na strojové zariadenia, nemusela čakať aj viac ako rok. Do dvoch troch mesiacov vedela získať rozhodnutie a navyše peniaze dostala vopred.

Sadenice  
Začínala v starej garáži, do ktorej zatekalo. Behom pár rokov sa ale firma dostala z najhoršieho. Kvôli optimalizácii vstupných nákladov si Janka Ďuríková ako prvé zadovážila vlastný množiteľský materiál. Vysadila vyše šesť hektárov podpníkového viniča a ďalších dvadsať hektárov zabralo skoro štyridsať odrôd potrebných na produkciu očiek. Najväčším odberateľom jej sadeníc boli moravskí vinohradníci. Po roku dvetisíc začali naši západní susedia masívne zakladať nové vinohrady a domáci množitelia nestíhali pokryť všetok dopyt. Do vstupu do Európskej únie chceli mať čo najviac vinohradníckych plôch. V tomto smere Slováci trochu zaspali. Keď si zoberieme, že koncom deväťdesiatych rokov bolo na Slovensku vyše 22 tisíc hektárov viníc a tie sa scvrkli na registrovaných trinásť tisíc, ale reálne ich je ešte o pár tisíc menej, tak Česká republika sa dnes môže pochváliť s viac ako 18 tisíc hektármi. No a z tých nemalá časť pochádza práve zo štepov z Opatovskej Novej Vsi.
 Samozrejme, že niečo ostalo aj u nás doma. Čebovskému družstvu ako prvému robila pani Ďuríková sadenice odrody Chardonnay. Táto odroda vtedy ešte nebola na Slovensku uznaná, tak musela žiadať na Ministerstve pôdohospodárstva výnimku na množenie. Nakoniec sa jej ju podarilo vybaviť.
Jej sadenice nájdeme aj u iných našich vinohradníkov. Za všetkých spomeňme aspoň Muškát žltý u manželov Ostrožovičovcov z Tokaja.
Všetci vinohradníci si na sadeniciach od pani Ďuríkovej cenili najmä koreňový systém, ktorý bol kompaktný a hustý. Kalus, miesto štepenia, ktoré sa nesmelo hýbať a bolo pevne zrastené s podpníkom. No a aj dĺžka letorastu býva vždy nadpriemerná.

Aj niečo navyše
Pani Ďuríková už na začiatku pochopila, že napriek tomu, že výrobu sadeníc má veľmi rada, touto prácou sa nebude možné živiť navždy. Preto si riziko v podnikaní rozdelila. Už od začiatku sa venovala aj výrobe vína. Veď pri takej výmere sa nejaké to hrozno vždy urodilo. Časom na vlastných skúsenostiach zistila, ktorým odrodám sa tu darí najviac a tie vysadila na väčšej výmere. Začala z nich robiť víno pod vlastnou značkou. Zo začiatku si riadila celú výrobu sama. O niekoľko rokov však kompetencie postupne prenechávala na pleciac svojich synov. Výrobu vína po skončení vysokej školy prevzal starší z jej dvoch synov Matúš. Tomu dnes pomáha aj jeho manželka Lucka, ktorá, tak ako on, dokončila štúdium na SPU v Nitre s vinárskym zameraním. Mladší Ondrej tiež ostal pri tom, čo študoval, vo firme má na starosti ekonomické záležitosti.
Medzi ľudí sa zakrátko dostalo, že degustácie pod jej vedením majú osobité čaro. Okrem bežných odrôd tu návštevníci môžu ochutnať aj vína, ku ktorým sa zvyčajne nedostanú. Veď keď ročne vyrobí skoro štyri desiatky vín, a ak k tomu pripočítame aj rôzne ročníky z nich, každému asi bude jasné, že prísť sem na jeden deň nestačí. Ľudia tu bežne trávia predĺžené víkendy, preto vybudovanie penziónu bolo nevyhnutnou potrebou. Takú širokú škálu vín je lepšie ochutnávať viacero dní a mať z toho naozaj zážitok, ako sa snažiť zvládnuť to za jeden večer a na druhý deň si nič nepamätať.
Víno sa popíja väčšinou večer a cez deň bolo treba hostí nejako zabaviť. Okrem prehliadky viníc a vinárstva pripravila pre svojich hostí aj trochu akčnejšie možnosti. Vybudovala jedno z najväčších paintballových ihrísk na Slovensku, ktoré  má vyše hektárovú rozlohu. Pre trochu konzervatívnejších ľudí je pripravená lukostreľba či rybolov na ich vlastnom rybníku. Ten tu pred desiatkami rokov vôbec neexistoval, bolo tam iba močarisko. Nikto tam preto nechcel mať ani záhumienku. S výstavbou začal ešte jej manžel, ktorý na miestnom VÚVV pracoval ako riaditeľ. Keď bola jama už vykopaná, prišla zmena režimu a všetko ostalo napospas osudu. Až keď Janka Ďuríková prevzala areál, dokončil sa aj rybník. Ten teraz slúži najmä na oddych, ale kto chce, môže si vyskúšať svoju trpezlivosť aj pri love rýb. Ulovené kúsky sa púšťajú späť do vody, ale ak chcete, môžete si ich aj ugrilovať v krásnej kamenici.
Celý komplex bývalého výskumného ústavu prerobila pani Ďuríková na nepoznanie. Okrem pôvodných pivníc prispôsobených na výrobu vína a množenie sadeníc zachránila aj kus vinohradníckej a vinárskej histórie a udržala výrobu sadeníc nažive. Neodškriepiteľne premenila tento kus krásnej zeme v Opatovskej Novej Vsi na miesto, kde si ľudia prichádzajú nielen oddýchnuť, ale prežijú tu chvíle, počas ktorých Janka Ďuríková povznáša kultúru pitia najušľachtilejšieho moku, akým víno bezpochyby je, na vyšší level.