Mahid

Ďurčová Edita

Edita Ďurčováambasádorka slovenského vína

Víno vníma ako životné smerovanie, v ktorom sa za posledných dvanásť rokov úplne našla.

Víno sa u nej v rodine pilo iba pri slávnostných príležitostiach. Rodičia boli lekári a Urbanovmu moku neholdovali. Otec mal rád tokajské vína, no nepil veľa. Občas za pohárik či dva, ale o to viac si ich vychutnával. Práve vďaka otcovi sa Edita už od mala pozerala na víno ako na niečo výnimočné a ušľachtilé. Jej cesta k vínu však mala poriadne kľukatý profil. Ešte na strednej škole chcela ísť v šľapajach svojich rodičov, ale neskôr sa rozhodla, že sa pokúsi dostať na zahraničné štúdium medzinárodného obchodu alebo medzinárodných vzťahov. Nevyšlo to, a tak nakoniec zakotvila na Chemicko-technologickej fakulte SVŠT v Bratislave, kde si zvolila odbor kvasná chémia a bioinžinierstvo, ktorého súčasťou bolo aj štúdium kvasných procesov pri výrobe vína. Mala šťastie na vyučujúcich aj na katedru, na ktorej študovala. Edita Ďurčová už od druhého ročníka pracovala v rôznych výskumných tímoch, vďaka čomu si mohla privoňať k vedeckej činnosti. Dokonca sa dostala aj na zahraničnú stáž do Veľkej Británie, ktorá bola otvorená pre študentov technických škôl. Jeden trimester strávila na katedre technickej mikrobiológie Univerzity v Cardiffe. Po promóciách sa veľmi chcela venovať vede a výskumu, ale volanie rodiny bolo silnejšie. Po návrate z materskej dovolenky prišli obrovské porevolučné zmeny. Otvorila sa možnosť zahraničného obchodu. Vďaka znalosti jazykov začala spolupracovať s rôznymi firmami, spolu s manželom si založili vlastnú firmu, začali sa venovať aj dovozu vína. Zamerali sa hlavne na vína zo Španielska, ktorých kvalita jednoznačne prevyšovala ich cenu. Edita Ďurčová si neustále doplňovala jazykové a odborné znalosti a kvalifikácie. Ako sama hovorí, vzdelanie je pre ňu fascinujúca a nikdy nekončiaca cesta k poznaniu a porozumeniu.

Vinárska akadémia v Ruste
Dnešná doba ponúka veľa možností postgraduálneho štúdia, zvyšovania kvalifikácie prostredníctvom kurzov na medzinárodne uznávaných inštitúciách. Jednou z nich je londýnska WSET – Wine and Spirit Education Trust, ktorá poskytuje veľmi komplexné vzdelávanie s certifikáciou odbornosti pre vinárskych expertov na všetkých úrovniach. Rakúska Weinakademie so sídlom v Ruste je partnerom WSET už viac ako 20 rokov a zabezpečuje študijné programy hlavne pre záujemcov zo strednej Európy, ktorí tak už nemusia cestovať do britskej metropoly. Edita Ďurčová si najprv vyskúšala schopnosti na stupni Advanced a po úspešnom absolvovaní požiadala o štipendium na ďalšie štúdium – Diploma WSET. Bola to dobrá voľba – lektormi sú totiž vynikajúci odborníci z celého sveta. Napríklad vinohradníctvo a vinárstvo jej prednášala terajšia prezidentka OIV, profesorka Monika Christmann z prestížneho Geisenheimu. Počas štúdia sa Edita zoznámila nielen u nás, ale aj v zahraničí s výnimočnými vinohradníkmi a vinármi v rôznych vinohradníckych oblastiach. Získala veľa teoretických vedomostí a praktických skúseností z vinohradníctva, vinárstva, senzorického posudzovnia vína a destilátov, obchodu a marketingu a množstvo cenných kontaktov. Kurz nie je časovo obmedzený a je na študentovi, ako rýchlo dokáže zvládnuť učebné osnovy a následné skúšky. Napriek veľkej pracovnej vyťaženosti a pomerne komplikovanej rodinnej situácii to Edita zvládla v rekordnom čase a následne obhájila dizertačnú prácu na tému Odroda hrozna ako súčasť terroir – Slovensko a jeho odrody. Londýnsky diplom WSET z rúk slávnej Jancis Robinson MW, cena za najlepšie teoretické vedomosti v časti Vína sveta a ocenenie „TOP Student“ za najlepšie celkové výsledky, ktoré jej odovzdali pri promócii v Esterházyho paláci v Eisenstadte, boli celkom logickým vyústením jej neoblomnej snahy a vytrvalosti. Dnes sa snaží svoje vedomosti posúvať ďalej. Spolupracuje ako lektorka s viacerými vinárskymi a someliérskymi vzdelávacími inštitúciami, prezentuje slovenské vína doma i v zahraničí.

Zahraničné degustácie
Ak človek niečo robí a darí sa mu v tom, dostáva ponuky, ktoré ho zaujmú. Takýchto ponúk Edite Ďurčovej stále pribúda a musí ich selektovať, pretože sa fyzicky a časovo jednoducho nedajú zvládnuť. Jednou z aktivít, ktorej sa chce aj naďalej venovať, je účasť na zahraničných súťažiach. Byť medzinárodným degustátorom je čestná funkcia, ktorá nie je honorovaná. Je to však obrovská prestíž pre krajinu aj pre jednotlivca a skúsenosti, poznatky a kontakty, ktoré môžete získať, sa peniazmi zaplatiť nedajú. Veď na jednom mieste sa stretne množstvo významných vinárskych odborníkov z celého sveta! V jej prípade je dôvodom aj to, že zahraničné degustácie pokladá za veľmi dobrý marketingový nástroj – spôsob, ako zviditeľniť naše vína. Preto začala pomáhať slovenským vinárom s účasťou na nich. Dojednáva zvýhodnené podmienky, zabezpečuje spoločnú administráciu i prepravu, propaguje dosiahnuté výsledky. Tvrdí, že medzinárodný úspech je niečo, čo sa šíri do celého vinárskeho sveta, či už vďaka televízii, miestnej tlači, alebo zúčastneným publicistom z rôznych kútov zeme. „Mňa už iba teší, že môžem za hranicami, ale aj doma pomôcť upozorniť na naše vína, pretože som presvedčená o ich vynikajúcej kvalite,“ neskrýva svoje nadšenie Edita Ďurčová. Vďaka jej lingvistickej zdatnosti, keď okrem viacerých slovanských jazykov vie plynule komunikovať v angličtine, španielčine, nemčine a francúzštine, nemá problém aktívne zasiahnuť do diskusie pri hodnotení vzoriek, nadviazať s medzinárodnými vinárskymi odborníkmi ľahšie nové kontakty. Tento rok bola dokonca na troch prestížnych súťažiach pod patronátom OIV - v Madride, Strasbourgu a Québecu, pasovaná do roly predsedkyne jury. Zhostiť sa takejto významnej úlohy v komisii zloženej z odborníkov z Talianska, Španielska či dokonca Francúzska, je reklama nielen pre ňu, ale aj celé Slovensko. Chcela by pomôcť vinárom, ktorí pochopili, že účasť na zahraničných súťažiach je skvelá príležitosť ako si otestovať svoje víno, no aj spôsob ako na seba upozorniť či zvýšiť svoj komerčný potenciál. Jedným dychom však dodáva, aby úspešní vinári ostali pokorní, pretože získané medaily sú síce indikátorom kvality a marketingovým nástrojom, ale nie všemohúcou zbraňou.

Editio Vinifera
Dlhšie snívala o tom, že raz bude mať vlastné víno. Nakoniec sa rozhodla odštartovať projekt, ktorým by chcela v zahraničí propagovať našu krajinu. V spolupráci s priateľmi vinármi, ktorých vinohrady pokladá za jedny z najlepších na Slovensku, zostavila niekoľko veľmi zaujímavých cuvée. Snaží sa nimi vyjadriť vinársky potenciál Slovenska ako takého, ale aj svoju vlastnú predstavu o ideálnom víne, emotívnu - ako žena, ktorá víno miluje. Nielen počas jej zahraničných ciest, ale aj počas štúdia v zahraničí si vyprofilovala charakteristiku vín, ktoré by podľa nej mohli byť pre Slovensko typické a pre zahraničie zaujímavé, ktoré aj so zavretými očami lokalizujete na Slovensko. „Podstatou dobrého cuvée je, že jednotlivé vína, z ktorých je zložené, sú samé o sebe skvelé, ale ich spojením by malo vzniknúť ešte výnimočnejšie víno,“ vysvetľuje Edita Ďurčová. Biele vína sa fľašujú a uvádzajú na trh najskôr rok po zbere, červené o dva a niekedy aj neskôr. Pri všetkých sa snaží dohodnúť s výrobcom čo najšetrnejšie a najmenej intervenčné postupy, obmedziť použitie síry na minimum, červené vína nečíríť ani nefiltrovať. Prípadný depot nevníma ako chybu, ale nazýva ho matkou vína. „Výroba našich cuvée je veľmi tvorivá činnosť, ktorá si určite vyžaduje aj nejaké teoretické vedomosti a praktické skúsenosti, ale hlavne skvelého partnera v podobe vinohradníka-vinára, ktorý svojej práci dokonale rozumie a vie vyrobiť vynikajúce víno aj bez mojich zásahov,“ dodáva Edita Ďurčová. Produktová línia Editio Vinifera, na ktorej začiatku stála odroda Nitria, sa pomaly rozrastá, vždy však ide o limitované edície 500 – 1000 fliaš. Biele Cuvée Pinot Tradition a Cuvée Devín, Cuvée Nitria rosé, červené Cuvée Nitria a Premium Cuvée Mirus a šumivé Pinot Noir blanc de noirs – to je aktuálna „zostava“ vín, ktoré sú výsledkom spolupráce medzi Editou Ďurčovou a vinohradníkmi a vinármi: VPS – Pavelka a syn, Karol Motyka, Karpatská perla, Château Belá, PD Čachtice, Víno Mrva & Stanko a Hacaj. Obrázok, ktorý bol inšpiráciou pri tvorbe etikety, nakreslil za pomoci terapeutky Táničky Editin syn Ferko, ktorý je autista. Nápad vyjadriť prepojenie syna s mamou podporil aj pán Štefan Kilársky z firmy Purgina, ktorá napokon etiketou s insitnou maľbou strapca hrozna v rôznych farebných mutáciách pomohla vytvoriť originálny a neprehliadnuteľný dizajn. Logickým vyústením je rozhodnutie venovať 2% z predaja vín Editio Vinifera na podporu kreatívnych aktivít mentálne znevýhodnených ľudí. Aby ich skrytý talent nezostal neobjavený a možno inšpiroval ich rodičov, aby neprestali veriť, snívať a snažiť sa plniť svoje sny.

Edita Ďurčová by si veľmi želala, aby ľudia na kompetentných miestach pochopili, že víno je vynikajúci produkt, ktorý môže v budúcnosti pre Slovensko urobiť veľa. Nie je ľahké v konkurencii so svetovou elitou zažiariť, ale stať sa jej súčasťou a najmä zotrvať na výslní je obrovskou výzvou, ktorá dnes stojí pred úspešnými slovenskými vinármi. Musíme urobiť všetko, aby sme zastavili úbytok vinohradov, podporili vinohradníkov a motivovali vinárov, vzdelávali someliérov aj samotných spotrebiteľov, zmysluplne investovali do propagácie slovenských vín doma i v zahraničí. „Musíme zabudnúť na závisť a snažiť sa spolupracovať a navzájom sa podporovať. Len tak sa nám to podarí,“ hovorí Ďurčová, zanietená ambasádorka slovenských vín.

Žembeová Anna

Anna Žembeovázanietená žena s pevnou vôľou

Ak chceme na Slovensku oficiálne vysádzať odrody viniča, najskôr musia prejsť skúšobným pozorovaním. Momentálne u nás funguje už iba jedno na tento cieľ zamerané pracovisko. Je ním skúšobná stanica v Dolných Plachtinciach, ktorej šéfuje zanietená dáma Anna Žembeová.

Kľukatá cesta do Dolných Plachtiniec
Život Anny Žembeovej bol popretkávaný viničom už od jej detských rokov. Jej otec, povolaním vinohradník, zasvätil svoju dcéru do vinohradníckych tajov už ako mladé dieťa. Ktovie, čo bolo na počiatku, či vôňa kvitnúceho viniča alebo jeho chutné plody, ktoré jej učarovali natoľko, že sa po základnej škole rozhodla študovať vinohradníctvo. Osud k nej však nebol prajný. Túžba študovať na ovocinársko-vinohradníckej strednej škole v Modre ostala nenaplnená. Pre nedostatok miesta obdržala, napriek úspešnému zvládnutiu skúšok, zamietavú odpoveď. Sna sa však nevzdala a svoje kroky nasmerovala do Malinova pri Bratislave, kde na Strednom odbornom učilišti aj s nadstavbou študovala nasledujúcich päť rokov.

Po skončení strednej školy si podala žiadosť na vysokú školu do Lednice na Morave. Skúšky spravila na výbornú, ale deja-vu v podobe zamietavej odpovede zažila opäť. V tej dobe prijali na túto školu zo Slovenska iba veľmi málo záujemcov, ale pre vynikajúce výsledky jej prihlášku automaticky preposlali na VŠP do Nitry na fytotechnický odbor. Po úspešnom zvládnutí štúdia nastúpila na Okresnú poľnohospodársku správu vo Veľkom Krtíši. Spočiatku iba na šesťmesačnú skúšobnú dobu, ale nakoniec tu zotrvala skoro osem rokov. Jej pracovná púť ju neskôr zaviedla do Dolných Plachtiniec na miestne poľnohospodárske družstvo, kde zotrvala desaťročnicu. Potom dostala ponuku a po veľmi dlhom zvažovaní predsa len nastúpila na skúšobnú stanicu ÚKSÚP-u v tejto stredoslovenskej obci. Do dnešného dňa tu zažila šestnásť kampaní.

Za výsledkami je veľa mravčej práce
Prechod z klasického pestovania viniča ku skúšobníckemu bol náročnejší ako si pôvodne myslela. Trojhektárová parcela, na ktorej sa v Dolných Plachtinciach robia skúšobné pozorovania nie je síce veľká plocha, ale ak zoberieme do úvahy, že každá odroda na nej vysadená si vyžaduje individuálny prístup, je to kvantum práce. „Kým som sem nastúpila, bola som zvyknutá starať sa o vinič paušálne, ale tu som musela systematiku práce prerobiť od základov,“ vysvetľuje svoje začiatky Anna Žembeová.
Každá odroda, ktorá sa sleduje, je vysadená na štyroch rôznych lokalitách a na každej z nich je vysadených jedenásť krov. Ďalších šesť krov je vysadených v škôlke, pre prípad, že by niektoré pozorované kry nevypučali, alebo sa inak znehodnotili. Predvýsadbovej príprave pôdy sa tu venuje veľká pozornosť. Všetko musí byť čo najlepšie zvládnuté, pretože v druhom roku po výsadbe by mal byť vytiahnutý kmienok a v treťom už panenská úroda, z ktorej sa robí prvé víno. Vo štvrtom a piatom roku sa okrem výroby vína sleduje štyridsaťdva morfologických znakov. Dokonca pred niekoľkými rokmi ich bolo až sedemdesiatdva.

Sleduje sa štyridsaťdva znakov
Pri odrodách z nových šľachtení sa prvý rok sleduje dĺžka nárastu letorastov. Nasledujúci rok sa letorasty zrežú na dve očká a tiež sa meria ich výška. V tomto roku sa robí aj vyväzovanie budúceho kmienka. Sledujú sa aj listy, či majú tvar a žilnatinu ako udáva šľachtiteľ. Tretí rok, na začiatku vegetačného obdobia, sa pozoruje ako sa vytvorí včielka, kedy praskne, kedy sa vytvorí prvý list. Neskôr sa zaznamenáva veľkosť a tvar strapcov, bobúľ a sleduje sa náchylnosť najmä na hubové ochorenia.
Okrem týchto parametrov sa zapisujú podrobné termíny aj o fáze pučania, prvom olistení, začiatku, plnom a konci kvitnutia, zavesovaní strapcov, bobúľ veľkosti hrášku, uzatváraní strapcov, mäknutí bobúľ a zbere.
Okrem fenologických parametrov sa podrobne sledujú aj agrotechnické ošetrenia. V rámci skúšobného sledovania majú povolené používať všetky dostupné prípravky na ochranu proti hubovým ochoreniam. Musia však viesť podrobnú evidenciu ich použitia a termínov aplikácie. „Ošetrenie proti hubovým ochoreniam si musím nastaviť tak, aby posledný postrek bol aplikovaný minimálne štyridsaťdva dní pred zberom, pretože rezíduá môžu významne ovplyvniť priebeh kvasenia,“ vysvetľuje jednu zo zásad aplikácie chemickej ochrany Anna Žembeová.
Evidencia sa vedie aj o spôsobe obrábania pôdy, reze, vyväzovaní, podlome, snímaní letorastov, ale aj termíne, keď letorasty začnú slziť či prípadnom poškodení krov. Hospodárske hodnoty, ako napríklad úroda či veľkosť strapcov, sa spracovávajú veľmi podrobne, pretože sa porovnávajú aj s inými skúšobnými stanicami v rámci krajín Európskej únie, aby sa dalo vyhodnotiť, ktorým odrodám sa kde najlepšie darí.
Pri overovaní svetových, alebo už v iných krajinách uznaných odrôd nebýva problém s kladným výsledkom skúšok. Môžu však nastať pri novo vyšľachtených odrodách. Tie väčšinou vznikajú v ideálnych podmienkach, pod fóliou alebo v skleníku, kde sú chránené nielen pred vonkajšími vplyvmi, ale aj rôznymi chorobami. Keď sa však vysadia do vonkajšieho prostredia stáva sa, že aj odrody, ktoré vykazujú vynikajúce kvalitatívne parametre nemusia prejsť uznávaním, pretože vykazujú nadmernú náchylnosť na niektoré ochorenie, či inú vlastnosť nevhodnú do našich pestovateľských podmienok.

Testovacie vzorky
Pri spracovaní bielych a aj modrých odrôd platí, že sa zberajú ručne do malých debničiek. Pri bielych odrodách sa po oddelení strapiny rmut jemne zasíri a nechá macerovať dvadsaťštyri hodín. Až potom nasleduje lisovanie. Mušt sa necháva spontánne rozkvasiť iba pomocou autochtónnych kvasiniek, ktoré boli na povrchu bobúľ. Hneď po dokvasení, a častokrát už tesne pred jeho dokončením sa víno stiahne z hrubých kalov, aby sa zabránilo možným neželaným aromatickým defektom. Následne sa víno nechá vyčíriť iba staticky, bez použitia akýchkoľvek enologických prípravkov. Jediné aditívum, ktoré je povolené pri výrobe týchto vín, je síra.
Pri modrých odrodách je postup skoro rovnaký. Rmut sa nechá macerovať tiež do druhého dňa, ale predtým sa zahreje na 52°C a hneď po dosiahnutí tejto teploty sa nechá vychladiť. Napriek tomu, že šťava bola v kontakte so šupkami iba niekoľko hodín, víno je vďaka zahriatiu rmutu intenzívne vo farbe. Priebeh kvasenia je rýchly a intenzívne búrlivý a mladé víno sa čistí veľmi dlho.
Vyrobené vína sa každoročne porovnávajú. Hodnotiaca komisia je zložená prevažne z vinárskych odborníkov a somelierov. Ich názory a výsledné hodnotenia pomáhajú Anne Žembeovej pri vypisovaní záverečnej správy. Z každej skúšanej odrody sa archivujú minimálne tri fľašky. Každé tri roky sa otvorí jedna z nich a prechutná sa, či ešte víno kvalitatívne vyhovuje na ďalšiu archiváciu. Z každého takéhoto hodnotenia sa robí zápis, ktorý sa následne posiela na ústredie ÚKSÚP-u do Bratislavy vedúcemu odboru pánovi Somorovskému. Ten pošle výsledky novovyšľachtených odrôd do centrálneho registra odrôd, ale aj na medzinárodnú organizáciu pre registráciu novovyšľachtených odrôd, ktorá okrem preskúmania hospodárskych parametrov odobruje aj zvolený názov. „Malý problém sme mali v roku 2011 s našou odrodou Nitria, ktorá sa pôvodne volala Nitra, ale podľa smerníc EÚ žiadna nová odroda nesmie byť pomenovaná podľa mesta, obce či geografickej oblasti, tak sme jej museli upraviť názov na Nitria, čo je historický názov tohto najstaršieho slovenského mesta,“ dodáva Anna Žembeová.

Brány stanice sú otvorené pre všetkých
Minulý rok bolo v Dolných Plachtinciach sledovaných dvadsaťosem bielych, dvadsaťjeden modrých a dvadsať stolových odrôd. Okrem nich sú tu vysadené aj všetky odrody zapísané v slovenskej Listine registrovaných odrôd.
„Dnes je u nás situácia, v porovnaní s okolitými štátmi, veľmi smutná. Nebolo to až tak dávno, keď sme mali na Slovensku tri takéto skúšobné stanice. Jedna bola v Bratislave, ďalšia na východe v Remetských Hámroch a u nás. Vtedy sme si mohli porovnávať výsledky z lokalít nielen s rôznymi pôdami, ale aj klimatickými podmienkami. Dnes ostalo už len naše pracovisko. Aj keď niekedy oslovíme našich zahraničných kolegov, najmä z Moravy, už to nie je ako kedysi,“ spomína s nostalgiou Anna Žembeová.
Napriek nelichotivej situácii sa o svoje pestovateľské skúsenosti Anna Žembeová delí nielen so šľachtiteľmi, ale aj s malými pestovateľmi, ktorí sem z času na čas prídu po rozumy. Celoživotné skúsenosti si nenecháva iba pre seba, ale snaží sa ich posúvať ďalej.

vlnková beáta

Beáta VlnkováPrezidentka Asociácie somelierov Slovenskej republiky

Víno ju sprevádzalo už od stredoškolských čias, ale profesionálne sa mu začala venovať až o niekoľko rokov neskôr. Predchádzala tomu príhoda, na ktorú spomína s úsmevom.

Odrazovým mostíkom bolo hotelierstvo
Už od detstva rada cestovala, atmosféra hotelov a reštaurácií ju priťahovala. Preto sa rozhodla po ukončení gymnázia študovať na hotelovej škole so zameraním na cestovný ruch. Súčasťou vyučovania bola aj tematika vína, hoci výber bol v tom čase veľmi oklieštený.
Po absolvovaní školy ju osud zavial iným smerom. Niekoľko rokov pracovala na Inštitúte manažmentu a neskôr pre Národnú agentúru pre rozvoj malých a stredných podnikov. Po čase si však uvedomila, že ju to ešte stále láka k hotelierstvu. Ponúknutá funkcia prevádzkovej riaditeľky v bratislavskom hoteli Devín sa predsa neodmieta, a tak ju prijala. Rovnými nohami vhupla do divokého kolotoča hotelierskeho života, v ktorom sa ide na doraz. Slová ako plánovanie, dochvíľnosť a zodpovednosť jej neboli cudzie, ale naučiť ich aj jej podriadených bol často boj s veternými mlynmi.
V tom čase v hoteli Devín sídlila aj novozaložená Asociácia somelierov Slovenskej republiky. Vtedajší prezident Štefan Valovič ju oslovil s ponukou pracovať pre nich. Vedel, že je komunikatívna a navyše ovláda anglický jazyk, čo bolo vtedy veľmi dôležité, hlavne kvôli reprezentovaniu asociácie aj na medzinárodnej úrovni.

O víne vedela iba základy
Zo začiatku mala pred novou prácou trochu rešpekt. Pracovať pre Asociáciu somelierov a vedieť o víne iba základy sa jej zdalo dosť odvážne. Štefan Valovič jej však podal pomocnú ruku a za pár rokov intenzívneho štúdia sa dokázala perfektne zorientovať v somelierskych vodách. V druhom týždni na novom pôsobisku prišla z Viedne ponuka na organizovanú degustáciu vín z oblasti Bordeaux z ročníka 2000. „Štefana Valoviča som sa vtedy spýtala, či sa tam oplatí ísť. Skoro pri tejto otázke odpadol. Dnes by som na ňu išla aj pešo,“ spomína s úsmevom Beáta Vlnková. Tam si prvýkrát privoňala k veľkým vínam, ktoré jej neskôr zmenili život.
Prezídium asociácie malo už vo svojich začiatkoch plán zahájiť organizáciu somelierskych kurzov. Zo začiatku im pomocnú ruku podali asociácie somelierov u našich susedov, najmä Martin Pastyřík a Ivo Dvořák z Čiech a Annemarie Foidl, prezidentka rakúskej somelierskej asociácie. Vypracovaný návrh kurzu si dali akreditovať na ministerstve školstva a od roku 2003 ich začali rea­lizovať.

Prvé kurzy obsahovbali štyri sústredenia po štyroch dňoch. Počas nich vládla fantastická atmosféra a vytvorila sa tu komunita ľudí, ktorá spolu komunikuje dodnes. Kurzy sa konali v rôznych kútoch Slovenska a účastníci k nim pristupovali s plnou vážnosťou. Po večeroch sa tvorili vínne lístky, robili sa slepé degustácie, servírovali sa rôzne druhy vín, alebo sa o vínach iba tak rozprávalo a študenti si vymieňali svoje skúsenosti. Absolvovali ho všetci významní slovenskí somelieri, pretože vlastniť potvrdenie o jeho absolvovaní znamenalo prestíž.

Úspešná vizionárka
Niekomu stačí byť dobrý, no pani Vlnková k takému typu ľudí určite patrí a chce byť ešte o krok vpred. Preto ju zaujímalo, či kurzy robia dobre a čo by sa poprípade na nich dalo ešte zlepšiť. Vtedy sa konal v Salzburgu kurz, ktorý usporiadala jedna z dvoch najvýznamnejších vzdelávacích inštitúcií o víne, Court of Master Sommeliers. Jej študijný program je rozdelený do štyroch stupňov, Introductory, Certified Sommelier, Advanced Sommelier a Master Sommelier. Pani Vlnková úspešne absolvovala kurz Certified Sommelier. Court of Master Sommeliers organizuje kurzy na celom svete a získať titul Master Sommelier nie je vôbec jednoduché. Od založenia Court of Master Sommelier v roku 1977 je doteraz držiteľom tohto prestížneho titulu len 230 absolventov. Jedným dychom však dodávame, že na získanie tohto titulu sa práve pripravuje uznávaná somelierka Petra Polakovičová, ktorá žije viac ako 15 rokov v San Franciscu.
„Úroveň nášho profesionálneho somelierskeho kurzu, ktorý od augusta 2015 opäť realizujeme, kvalitou za tými zahraničnými nezaostáva. V Londýne ma zaujalo, že sa počas jedného dňa vystrieda aj niekoľko lektorov. Je to lepšie, pretože lektor môže byť akokoľvek dobrý, ale na konci dňa je to už pre poslucháčov únavné. Ak sa striedajú, pre študentov je to pestrejšie, pretože každý z nich má na víno iný pohľad. Preto sa noví študenti, okrem Štefana Valoviča a enologičky Edity Ďurčovej, môžu tešiť aj na Miroslava Jajcaya, ktorému učarovala oblasť Bordeaux, Štefana Ailera, ktorý vyučuje vinohradníctvo a vinárstvo na SPU v Nitre, barmana Tomáša Gyéne, odborníka na cigary Petra Labaja, či špecialistku na pivá Danielu Šmogrovičovú. Pravidelnými lektormi sú aj profesionálni somelieri Rastislav Šuták, Peter Kecskes, Tomáš Vyšvader a ďalší,“ vysvetľuje s hrdosťou Beáta Vlnková.

Presadzuje a reprezentuje nás v zahraničí
Už dlhšie ju trápilo, že vo svetovej somelierskej literatúre je informácií o slovenských vinároch ako šafranu. Vďaka jej osobnému priateľovi Gerardovi Bassetovi svitla nádej na zmenu. Tento výnimočný človek je doposiaľ jediný na svete, ktorému sa podarilo získať ocenenia Master of Wine a súčasne aj Master of Sommelier. Navyše, v roku 2010 získal v čílskom Santiagu titul Najlepší somelier sveta a obe najvýznamnejšie vinárske inštitúcie Court of Master Sommeliers a Wine&Spirit Education Trust mu udelili čestnú funkciu honorárneho prezidenta. „Gerard je pre mňa vzor, ako by aj po tridsiatich rokoch praxe mal somelier pôsobiť. Skromný, vždy ochotný poradiť a pomôcť, žiaden náznak pýchy, na ktorú by po tých všetkých úspechov už hádam mal aj nárok. Po mojej žiadosti Gerard obratom odpovedal, že nám bude veľmi nápomocný a že v najbližšej reedícii literatúry týchto dvoch vzdelávacích inštitúcií bude konečne pre Slovensko vyčlenený priestor,“ dodáva so spokojným výrazom Beáta Vlnková.
Asociácia somelierov je členom ASI – Association de la Sommellerie Internationale už od roku 2002. Beáta Vlnková sa pravidelne zúčastňuje svetových súťaží ako členka hodnotiacej komisie. Podľa jej slov je to zakaždým veľmi zaujímavé, pretože vždy sa úlohy súťažiacim trochu obmenia. Všetkých súťažiacich najprv čaká mimoriadne ťažký písomný test. Každým rokom pribúda nielen viac a viac vinárstiev, ale aj nových vinárskych oblastí. Predstavte si len vymenovať vinárske regióny Japonska alebo Číny. Okrem toho treba pravidelne sledovať aktualizácie vinárskych zákonov. Krásnym príkladom je Taliansko, kde vzniknú za rok aj viaceré nové apelácie. Sledovať nové trendy a aktuality však treba aj v oblasti kávy, čajov, destilátov, cigár, či miešaných nápojov. Nasleduje anonymná degustácia, v ktorej treba ohodnotiť víno po senzorickej stránke tradičným postupom podľa pravidiel Court of Master Sommeliers alebo WSET. Ďalšou časťou skúšky je servis vína, pri ktorom vždy navodia nejakú nečakanú situáciu a hodnotia, ako sa s ňou súťažiaci vysporiada. Napríklad TCA vo fľaši so skrutkovým uzáverom, nepripravené víno, ktoré si hosť objednal deň vopred alebo arogantný hosť. Každá členská krajina ASI môže prihlásiť iba jedného súťažiaceho a ak si uvedomíme, že majstrovstvá sveta somelierov sa konajú iba raz za tri roky, takisto ako majstrovstvá Európy, je to naozaj prestížna záležitosť. Naposledy sa Majstrovstvá sveta konali v roku 2013 v Tokiu a na finále, do ktorého sa vždy prebojujú iba traja somelieri, sa prišlo pozrieť šesťtisíc ľudí. Na najbližších Majstrovstvách somelierov v Argentíne v roku 2016 nás bude reprezentovať Rastislav Šuták.

Svet vína sa jej páči
„Priatelia a známi mi neustále opakujú, akú mám krásnu prácu. Absolútne súhlasím. Stále ma fascinuje, ako sa z obyčajnej hroznovej šťavy môže vyrobiť niečo priam nadpozemské a očarujúce. Víno je nápoj, ktorý nás inšpiruje, povznáša, jedlo s ním chutí lepšie, rozhovory s priateľmi sú otvorenejšie a veselšie, víno nás občas oslobodí od príliš ťažkej reality. Dávne skúsenosti našich predkov i najnovšie výskumy navyše dokazujú jeho priaznivý účinok na zdravie,“ konštatuje Beáta Vlnková.
Preto táto energická, príjemná, ctižiadostivá a vždy usmievavá dáma vníma víno ako neoddeliteľnú súčasť svojho života a vpred ju ženie obrovská túžba spoznávať ho. My, milovníci vína, ju vieme pochopiť, veď ani dve fľaše toho istého vína nie sú úplne rovnaké. A aké má vlastne najradšej? Podľa ročného obdobia, v zime skôr červené, na jar sa už nevie dočkať ružových a v lete inklinuje skôr k šumivým a bielym. „Páčia sa mi vína, ktoré nie sú nudné a najmä tie, ktoré vypijete s priateľmi.“

Felvidékyová Blažena

Blažena Felvidékyovákrstná mama významných slovenských somelierov

Byť výborným pedagógom sa nedá naučiť, musíte sa ním narodiť. Jedným takto obdarovaným je aj Blažena Felvidékyová zo Strednej odbornej školy hotelových služieb a obchodu v Nových Zámkoch.

Pred dvadsiatimi rokmi sa ani nechyrovalo o tom, kto to vlastne somelier je. V reštauráciách sa u nás ponúkali vína, ktoré by dnes sotva ustáli tlak konkurencie, ale taká bola doba. Tá sa však zmenila. Erudovaní zákazníci si teraz veľmi radi nechajú víno správne naservírovať, a ešte radšej sú, ak sa o ňom a jeho výrobcovi dozvedia aj niečo viac ako je uvedené na etikete. Pani Felvidékyová mala už pred skoro dvoma dekádami dobrý čuch, ako sa bude vyvíjať situácia v slovenskej gastronómii. Neskôr, keď zmenila pracovisko, založila v škole, kde doteraz pôsobí someliersky krúžok. Napriek tomu, že nebol zaradený do povinných učebných osnov, ani jeden rok nemala problém ho naplniť, skôr naopak. Tento čin dnes obdivujú jej kolegovia na celom Slovensku. Neľutovala svoj čin a aj v rámci svojho osobného voľna cestovala a zháňala všetky dostupné informácie. Vďaka jej odhodlanosti a vytrvalosti dokázala vypraviť do sveta už niekoľko šikovných somelierov.

Neustále vzdelávanie
Vzťah k vínu získala v rodine, ktorá sa pestovaniu hrozna a výrobe vína venuje už niekoľko generácií. Už ako dieťa trávila vo viniciach veľa času. Postupne si nielen k viniču, ale aj ku kvetom vybudovala veľmi blízky vzťah a dodnes starostlivosť o ne berie ako relax.

Po základnej škole absolvovala strednú odbornú školu a vyučila sa za čašníčku. Už vtedy cítila, že by sa v tejto profesii chcela viac vzdelávať. O pár rokov neskôr si preto dokončila externé štúdium na hotelovej škole v Piešťanoch a Vysokú školu pedagogickú v Nitre. Pred 15 rokmi tak mohla začať pracovať na Strednej hotelovej škole v Nových Zámkoch, ktorá dnes nesie názov Stredná odborná škola hotelových služieb a obchodu. Pred pätnástimi rokmi prišla so zaujímavým nápadom ako študentom oživiť vyučovanie. Po mesiacoch zhromažďovania potrebných učebných materiálov založila na škole someliersky krúžok, aj napriek tomu, že vtedy ešte nefungovali krúžky tak, ako dnes. V tej dobe nebolo veľa kníh, z ktorých by mohla učiť, preto boli začiatky veľmi ťažké. Vtedajšieho prezidenta Asociácie somelierov Slovenskej republiky Štefana Valoviča podchvíľou bombardovala telefonátmi a pýtala sa ho rôzne otázky. „Pamätám si, že som dlho nevedela zistiť, kde sa po otvorení fľaše (na súťažiach) kladie korok. Som mu veľmi vďačná, pretože mi vždy ochotne pomohol,“ spomína na začiatky a ich vzájomnú spoluprácu Blažena Felvidékyová.
Ak sa dozvie o nejakom kurze týkajúceho sa somelierstva, ktorý ešte náhodou neabsolvovala, okamžite sa naň prihlási. Niet sa čo čudovať, že dnes má za sebou nielen kurz, ktorý si urobila ako prvý, ale úspešne absolvovala aj barmanský, baristický, carving fruit, či kurz zameraný na čaje a cigary. Deň pred našim rozhovorom absolvovala dokonca aj kurz pivného someliera. Každý takýto kurz vníma ako perfektnú príležitosť na získavanie nových informácií, ktoré tak môže následne posunúť svojim žiakom.
Spojenie charizmy pani Felvidékyovej s jej entuziazmom a vedomosťami viedlo k tomu, že je vyhľadávanou somelierkou a organizátori viacerých degustácií ju vždy radi pozvú ako odbornú posudzovateľku vín, nakoľko je držiteľkou certifikátu „Vybraný posudzovateľ“. Jednou z najprestížnejších je aj Vienále Topoľčianky, kde sú hodnotiteľkami iba ženy degustátorky.
Avšak nezabúda na to, odkiaľ pochádza a preto každoročne organizuje a je odborným garantom degustácie miestnych vín malých vinárov Víno Radava.

Budovala na dobrých základoch
Všetko, do čoho sa pustí, robí naplno a preto je niekedy nepopulárna. Najmä u detí v „ich začiatkoch“, ktoré až časom pochopia, že má nastolený správny meter. Žiakom sa snaží odovzdať všetko, ale má na nich aj veľké nároky. V prvom rade ich to musí baviť, ale iba pod vedením správneho pedagóga sa dá ich talent rozvíjať. Úspech vidí v tom, že žiakov dokáže tak namotivovať, že pre nich nie je nič problémom. Je im jedno, či je krúžok ráno o siedmej alebo poslednú hodinu, vďaka jej profesionálnemu prístupu a ľudskosti sa ho vždy nevedia dočkať. Momentálne má v krúžku žiaka, ktorého to tak baví, že mu neprekáža ráno vstávať o štvrtej, ísť dva kilometre pešo na vlak, aby mohol byť v škole na siedmu hodinu.
„Nie je to bežný krúžok plný zábavy a ničnerobenia. Tu deti skutočne musia stráviť veľký nával informácií,“ vysvetľuje Blažena Felvidékyová. Aby im to trochu odľahčila, berie ich na rôzne exkurzie či degustácie. Aj preto jej momentálne vyhovuje, že má namiesto bežného päťmiestneho rodinného auta deväťmiestne. Navštevujú vinárov, aby videli ako a kde sa rodí víno. Deti to veľmi baví, pretože výučba nie je predsa iba o teó­rii, ak sa prešpikuje aj zážitkami, učivo si dokážu ľahšie memorovať. Veď si treba uvedomiť, že sú to ešte stále deti, ktoré treba motivovať oveľa viac ako dospelých.
Na krúžok si spracovávajú rôzne témy, ktoré musia následne pred spolužiakmi aj odprezentovať. Každý sa snaží perfektne pripraviť, pretože ak na niečo zabudne, ostatní majú právo, doplniť chýbajúce informácie. Všetko to ale prebieha hravým a nekonfliktným štýlom, čo považuje za svoje know-how.

Úspech na seba nenechal dlho čakať
S takýmto prístupom dokázala vybraných žiakov pripraviť na someliersku súťaž juniorov tak, že na Slovensku vyhrávali všetky, ktorých sa zúčastnili. Z motivačného hľadiska to malo obrovský význam, pretože aj ostatní študenti chceli byť ako tí najlepší. Malo to však aj odvrátenú tvár. Organizátori súťaží zrazu zistili, že sa im hlási málo účastníkov. Dôvodom, ako zistili bolo, že v prípade účasti žiakov z Nových Zámkov to pre ostatných nemá zmysel, pretože víťaz je jasný.
Ako správny motivátor, pani Felvidékyová urobila veľmi správny krok a založila školskú someliersku súťaž. Veľmi jej to pomohlo, lebo takto dokázala nadchnúť aj viacerých študentov, keďže do slovenských súťaží mohla prihlásiť maximálne dvoch žiakov. Zo začiatku ich hodnotila sama, dnes sú okrem nej členmi komisie aj významní slovenskí somelieri a vinári.
Pravidelne sa so žiakmi zúčastňuje na Morave veľmi obľúbenej vinárskej akcie Znojemský hrozen. „Každý rok je tu fantastická atmosféra, ľudia sú milí a usmiati. Vyvrcholením galavečera je trojčlenné finále somelierskej súťaže najlepších v kategóriách seniorov aj juniorov. Zažili sme roky, keď sme dokázali v silnej konkurencii vyhrať aj všetky tri miesta,“ právom sa pochváli s úsmevom na tvári Blažena Felvidékyová.
Aj vďaka tomu, že s pod jej rúk vyšlo a stále vychádza najviac somelierov, zriadila sa v Nových Zámkoch regionálna pobočka ASSR (Asociácia Somelierov Slovenskej Republiky), ktorú pani Felvidékyová vedie a je jej riaditeľkou.

Jej najúspešnejší
Pri spomienke na svojich frekventantov sa jej najskôr vybaví Peter Kecskés. Bol to jej prvý absolvent a somelierstvo mu tak prirástlo k srdcu, že po skončení školy sa za pár rokov dostal až na pozíciu viceprezidenta ASSR. Ako jediný vyhral 10 somelierskych súťaží! Týmto titulom sa nemôže zatiaľ pochváliť žiaden somelier na Slovensku. Zúčastnil sa Majstrovstiev sveta 2010 v Chile, Majstrovstiev Európy v Sofii v Bulharsku.
Jedným dychom však vyslovila aj mená Gabriel Kollár a Erik Simonics. Erika, ktorý pracuje v Londýne v hoteli Savoy, sme vám už bližšie predstavili v našom časopise v čísle 1/2014. Gabriel Kolár, úspešný somelier na Slovensku, ale aj v zahraničí absolvoval Vysokú hotelovú školu v Prahe a teraz pracuje v prestížnej reštaurácii v Corrigan´s Mayfair, kde zastáva funkciu šéf someliera. Ďalší úspešný absolvent je Adam Bence, tiež absolvent Vysokej hotelovej školy v Prahe, teraz pracuje v reštaurácii Konstantin Filippou Vieden, ktorá má jednu Michelinskú hviezdu. Predtým bol krátky čas v Dánsku v reštaurácii Geranium, ktorá bola ocenená až troma Michelinskými hviezdami a pôsobil tiež v pražskej michelinovej reštaurácii La Degustation a Alcron.
Ďalším, ktorý vzišiel spod jej rúk je Miroslav Balla, ktorý zastáva pozíciu someliera v spoločnosti Corner. Nezabudla spomenúť ani Tomáša Gyéna, ktorý bol tiež výborný somelier, ale aj barman. Teraz sa venuje hlavne barmanstvu a v tejto kategórii bol aj majster Slovenska. Momentálne zastáva funkciu generálneho sekretára barmanskej asociácie a pôsobí ako Brand Ambassador sirupovej a likérovej značky MONIN pre Slovensko a manažér v spoločnosti RUDOLF JELÍNEK SLOVAKIA, s.r.o. Somelierstvo učaruje väčšinou chlapcom, ale výnimkou nie sú ani dievčatá. Renáta Buranská pracuje v päťhviezdičkovom hoteli Nassauer Hof Wiesbaden v známom nemeckom kúpeľnom meste Wiesbaden. Zaujímavosťou je, že doteraz tu nepracoval žiaden Slovák. Pri získaní tejto pozície jej významne pomohlo, keď v životopise uviedla, že sa u nás zúčastňovala somelierskych súťaží, z ktorých viaceré aj povyhrávala. Renáta bola jej prvou žiačkou, s ktorou vyhrala päťboj, ktorý organizuje Zväz mladých kuchárov a čašníkov. V časovom limite bolo treba pripraviť zvolené miešané nápoje, espresso, kapučíno, prestrieť slávnostnú tabulu, predviesť zručnosť pri stole hosťa a podať o nich základné informácie. Ďalšou, a zároveň aj poslednou časťou bol someliersky servis. Táto talentovaná žiačka vyhrala nielen regionálne, ale aj celoslovenské kolo. Vďaka nápadu flambovať pohár tesne pred podávaním excelovala aj v servise koňaku. Úspešní boli aj Adam Fabián a Igor Mlečenkov, ktorí skončili vlani. Adam momentálne študuje na Univerzite Komenského odbor aplikovaná ekonómia a aj keď neštuduje gastronomický smer, somelierstvu sa venuje naďalej a snaží sa napredovať.
Spolupracuje s niekoľkými vinárstvami a distribútorom vín ako externý somelier. Svoje vedomosti začal uplatňovať aj v organizácii Slow Food Pressburg a taktiež v berlínskej reštaurácii Platz Doch, ktorá sa koncepčne venuje zážitkovej gastronómii v spojení s naturálnymi vínami Strednej Európy.
Tiež treba spomenúť na mnoho dobrých somelierov, ktorí nemali možnosť sa zviditeľniť na súťažiach, ale mali záujem o túto zaujímavú profesiu, ako napríklad: Róbert Nagy, Viktor Kiripolský, Kamil Kovács, Kamil Takács a mnoho ďalších.
Terajšia piatačka Karin Kováčová to má tiež výborne rozbehnuté, pretože aj ona v ďalšom ročníku vyhrala spomínaný päťboj. Vďaka tomu sa dostala až do súťaže EURO Skills, ktoré sa konalo vo francúzskom Lille, kde skončila na veľmi peknom deviatom mieste z dvadsiatich. Tu získala obrovské skúsenosti, aj preto, že celá prezentácia bola v anglickom jazyku a súčasťou bola aj spolupráca s kuchárom. Ten pripravil rôzne jedlá a ona ich musela čo najdokonalejšie predstaviť zákazníkom. Komisia chodila medzi hosťami a veľmi pozorne sledovala každé maličké chybičky. „V degustácii vína a liehovín bola dokonca Karin najlepšia zo všetkých. Mám z toho veľkú radosť, pretože sme zase ťažili z nášho somelierskeho kurzu, ktorý je vycibrený do detailov. Dávam si veľmi záležať na tom, aby deti mali perfektný postoj, ako sa uklonia, usmejú, gestikulujú, akú majú mimiku tváre, zladenosť pohybov, či ako vedia pracovať s podnosom a inventárom,“ vysvetľuje s nadšením Blažena Felvidékyová.
Pred súťažou sa častokrát stáva, že obehá svojich známych v rôznych predajniach, ktorých uprosí, aby jej zapožičali rôzne dekorácie a pomôcky. A keď vďaka tomu vyhrá nejakú súťaž, vedenie školy sa snaží nájsť finančné prostriedky, aby jej ich mohlo nakoniec zakúpiť. Takto si vďaka svojej kreativite, ale aj známostiam dokázala vybudovať veľmi slušný inventár. Zanietenosť Blaženy Felvidékyovej pre túto prácu treba iba obdivovať a nezištne podporovať. Ak si uvedomíme, že nastokrát nie je iba pedagóg, ale musí byť aj psychológ či sociálny kurátor, je táto vzácna dáma poklad. Žiaci, ktorí by si to mali uvedomovať najviac, na to často zabúdajú, a to, čo pre nich robí, zistia až o niekoľko rokov neskôr. Mnohí z nich si to však uvedomujú a ochotne sa vracajú pomôcť jej s prednáškami pri výchove nasledujúcej generácie slovenských somelierov.

líšková ľubica

liskova01veterinárka s dušou vinárky

S vínom je spojených veľa príbehov. Jeden krásny, so šťastným koncom prežila aj vždy usmievavá dáma Ľubica Líšková.

Vysokú školu veterinársku študovala v Košiciach, ale zvieratá liečiť nevie. Ako je to možné? Jednoducho, na škole si totiž zvolila odbor hygiena potravín. Zameraný bol najmä na potraviny a produkty živočíšneho pôvodu, ale okrajovo sa venoval aj vínu. Po absolvovaní školy bolo potrebné rozhodnúť sa, kam ďalej. Mladá Ľubica rozposlala niekoľko životopisov na rôzne pracovné pozície, na ktorých by mohla viac, či menej uplatniť svoje vedomosti získané zo štúdia. Medzitým sa dozvedela, že by sa malo vo Vinárskych závodoch Nitra uvoľniť miesto v laboratóriu. Šťastena sa na ňu usmiala a pozíciu na oddelení mikrobiológie dostala.

Začiatky spojené s vinárskou mikrobiológiou
Vtedy pod Vinárske závody v Nitre patrilo jedenásť prevádzok, takže práce bolo dosť. Okrem analytickej kontroly alkoholu, cukrov, kyselín a iných dôležitých parametrov sledovali aj mikrobiologické hodnoty vína. Ako mikrobiologička vyhodnocovala víno nielen vo finálnej fáze, ale aj v rôznych štádiách výroby. Dôraz na kontrolu sa kládol najmä pri alkoholovej fermentácii a tesne po nej. Sledovali hlavne prítomnosť, druhy kvasiniek a aj baktérií. Zvlášť si dávali pozor na prítomnosť octových baktérií, pretože tie úzko súvisia s prchavými kyselinami, ktoré v senzorickom profile dokážu významne ovplyvniť aromatiku.


Každý hotový výrobok náhodne kontrolovali a odoberali z neho vzorky, ktoré očkovali na živnú pôdu a sledovali počet narastených kolónií. Zámer bol, aby sa vyhli druhotnému rozkvaseniu už nafľašovaného vína, pretože v tej dobe ešte neboli také sofistikované filtračné zariadenia ako sú dnes. Na základe vlastných výskumov si Ľubica vypracovala tabuľky s hraničnými hodnotami, po prekročení ktorých už hrozilo riziko rozkvasenia. Ak bola vzorka pozitívna, víno sa muselo následne prečíriť a znovu prefiltrovať.
„Mikrobiológia je o veciach voľným okom neviditeľných, preto som častokrát musela zvádzať neúprosný boj s niektorými kolegami, ktorí o mikroorganizmoch nevedeli takmer nič,“ spomína Ľubica Líšková. Podobný prípad bola sanitácia strojnotechnických zariadení a ostatných zariadení, ktoré prichádzali do kontaktu s vínom tesne pred fľašovaním ako posledné. Práve tieto miesta výroby boli pod jej drobnohľadom. Pravidelne z nich odoberala stery, ktoré následne vyhodnocovala. Výsledky síce boli k dispozícii až o niekoľko dní, ale malo to svoj význam. Rizikové šarže dokázali patrične riešiť a z chýb sa následne poučiť. „Dnes je situácia oveľa jednoduchšia. Moderné systémy vyhodnocovania živých organizmov pracujú na systéme prítomnosti kyselín, respektíve odozvy na základe interferencie DNA, ktorú obsahuje každý živý organizmus, teda aj kvasinka či baktéria, s kontrastnou látkou. Takže po odobratí vzorky sú výsledky prakticky okamžite hotové,“ pochvaľuje si nové metódy Ľubica Líšková.

K vínu sa „prevoňala“
Okrem titulu stihla na vysokej škole získať aj vodičský preukaz, ktorý sa jej stal doslova osudným. Ako sme už spomínali, pod prevádzku v Nitre patrilo ďalších jedenásť závodov, ktoré pravidelne navštevovala skupina technológov z Nitry. Týchto stretnutí sa zúčastňovala aj Ľubica. Kým ostatní prechutnávali vína, ona odoberala vzorky na mikrobiologický rozbor. Kolegom vyhovoval pri týchto akciách aj fakt, že mala vodičské oprávnenia. Hlavne počas kampane, keď chodili senzoricky dozorovať vína, sa našoférovala do sýtosti. Vzorky na rozbor odobrala rýchlo, ale ochutnávky sa neraz natiahli aj na niekoľko hodín. Prvé roky ju to príliš nebavilo, ale postupne ju téma vína zaujala. O pár rokov neskôr podľahla čaru vína aj ona. Väčšinou to boli veľmi múdri a skúsení ľudia, od ktorých sa naučila veľmi veľa, a keďže im robila vodiča, k vínu si mohla doslova iba privoňať.
Vďaka materskej dovolenke si od „šoférovania“ oddýchla na pol roka. Keď sa vrátila do práce, stála pred životným rozhodnutím, buď sa vráti k veterinárstvu, alebo ostane pri víne. Fantastický kolektív kolegov a jej mikrobiológia zvíťazili a po šesťmesačnej prestávke sa vrátila späť do Vinárskych závodov Nitra, ale už na pozíciu vedúcej laboratória.
Po zmene vlastníckych pomerov na prelome milénia sa stala vedúcou riadenia útvaru kontroly. K jej povinnostiam pribudlo niekoľko ďalších dôležitých funkcií. Okrem toho, že bola členkou komisie, ktorá rozhodovala o finálnych kupážach vín, stala sa aj hlavnou kontrolórkou systému ISO, ktorý mali vybudovaný vo Víno Nitra. Stručne by sme ho mohli charakterizovať ako zdokumentovaný spôsob riadenia firmy, kde je zadefinovaná organizačná štruktúra. Každý pracovník má stanovené, za čo je zodpovedný a aké má kompetencie. Prednosťou tohto systému je, že ak vznikne náhodou nejaký problém, každý krok výroby sa dá spätne vystopovať. Preto každá výrobná dávka musí byť označená a je k nej vedený kompletný záznam, od príjmu hrozna, až po fľašovanie.

Odchody a príchody
Doba po zmene režimu a príchod zahraničných obchodných reťazcov prinútil našich vinárov zareagovať na vzniknutú situáciu. Už nestačilo mať v ponuke napríklad jednu frankovku. Pre retail sa robila jedna, pre súkromnú klientelu ďalšia a po pár rokoch bolo potrebné prísť s inou, ktorá bola zaradená do prémiovej línie. Tak to bolo skoro s každou odrodou. Nové praktiky niektorým kolegom nevoňali, napríklad Milošovi Ševčíkovi, ktorý si otvoril prvú vínotéku v Nitre a Jarovi Žákovi, ktorý odišiel do Víno Matyšák. O krátky čas sa poberal aj Juraj Majšík, ktorý zakotvil v PD Mojmírovce. Turbulentné obdobie sa dotklo aj Ľubice, ktorá sa nakoniec stala výrobnou riaditeľkou. S novou pozíciou si však nepotykala. Po takmer dvadsiatich štyroch rokoch sa rozhodla odísť do vinárstva Villa Vino Rača v Bratislave. Pridelenú pozíciu výrobnej riaditeľky si vyskúšala ešte pod Zoborom. Spočiatku všetko vyzeralo ideálne. Získané skúsenosti zúročila na výbornú, pretože pod jej vedením račianske vinárstvo získalo niekoľko významných vinárskych ocenení.
Nastupujúca garnitúra vo vedení firmy mala ale o obchodovaní s vínom trochu inú predstavu ako ona. Najskôr sa snažili nájsť spoločnú cestu, ale po pár mesiacoch si uvedomila, že tu už nie je šťastná. Presne v tej dobe jej zazvonil telefón, a ozval sa známy hlas. Volal jej bývalý kolega Jaro Žák a ponúkol jej pozíciu vedúcej novej predajne, ktorú Víno Matyšák otvorilo v Nitre. Rozhodovanie bolo expresne rýchle, pretože v tomto najstaršom slovenskom meste aktuálne aj bývala. Prvé mesiace doslova žiarila, čo v je prípade určite nebolo nič výnimočné. Takáto zmena prišla naozaj vhod. „Je radosť predávať vína, keď ste sám presvedčený o tom, že sú kvalitné. Potom sa aj oveľa ľahšie ponúkajú. Samozrejme, že víno je hlavne o debate. Niekomu sa môže páčiť, inému nie, ale ak ste presvedčený, že je dobré, viete o ňom viesť aj sympatický dialóg,“ spomína Ľubica Líšková.

Od predaja späť k výrobe
Práca so zákazníkmi jej otvorila nový obzor. Častokrát sa pristihla, že okrem vedúcej predajne robí aj psychologickú poradňu. Ľudia zakrátko vycítili jej prirodzenú charizmu a okrem vína si do vínotéky zaskočili aj na kus reči. Až vtedy si uvedomila, že ju to dosť vyčerpáva a občasná samota, ktorú tu niektoré hodiny pravidelne zažívala, nebolo to pravé orechové. Chýbal jej kolektív. Nová ponuka prišla úplne nečakane. Bývalé kolegyne z Víno Nitra sa sporadicky stretávali na kávičke. Pri jednom takomto pochlipkávaní kávy sa Ľubica vyjadrila, že ak by prišla nejaká zaujímavá ponuka, asi by ju prijala. Netrvalo dlho a bývalá kolegyňa Darinka Labošová jej zavolala, že vo Víno Levice by pre ňu niečo mali.
Toto vinárstvo má výrobu a odbytové stredisko oddelené a komunikácia medzi nimi niekedy viazla, preto hľadali niekoho, kto by ich stmelil. Ponuku prijala a momentálne oficiálne pracuje ako vedúca odbytového strediska. Sortiment v tomto vinárstve je založený hlavne na predaji nefľašovaných vín, preto je celkom prirodzené, že niektoré odrody sa predávajú lepšie a iné horšie. Keď sa však ich plnenie nechá na bežného pracovníka, ten dokáže ťažko odhadnúť, či daná odroda je ešte dobrá a spĺňa kvalitatívne kritériá predaja. Preto supervízorstvo, kontrola a monitoring sú momentálne pre Ľubicu najviac skloňované výrazy. Na nej záleží, koľko z akej odrody a kedy sa dovezie z výroby do odbytového strediska. Samozrejme, ak treba rada pomôže aj pri sceľovaní a výrobe vína.
Ako jedna z mála žien na Slovensku je členkou komisie vykonávajúcej certifikáciu osôb pre senzorické skúšky vína a vinárskych produktov, ktorá skúša samotných pracovníkov Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu potravinárskeho v Bratislave z oddelenia Certifikačného orgánu vykonávajúceho certifikáciu osôb.

Po skončení vysokej školy víno vnímala ako predmet práce. Analyzovala ho, ale nepovažovala ho za nič zvláštne. Ako ale plynuli roky, tento postoj postupne zmenila. Zrazu to už nebolo iba médium, do ktorého vnára pipetu. Dnes má víno veľmi rada, pretože jej z viacerých strán obohatilo život. Nepohrdne kvalitným šumivým vínom, veď stála pri zrode dnes úspešného sektu Pálffy. Vďaka vínu spoznala veľmi veľa zaujímavých ľudí, ktorí jej odovzdali vedomosti a z nich čerpá dodnes. „Určite neľutujem moment, keď som zanechala veterinu a venovala sa vínu. Som veľmi rada, že som ho mohla spoznať nielen po chemicko-mikrobiologickej, ale aj senzorickej stránke,“ opisuje svoje životné rozhodnutie Ľubica Líšková.